„Iste máš práve teraz obrovské množstvo otázok, no ešte nie je ten správny čas, aby si sa na všetky dozvedel odpoveď. Práve teraz potrebuješ vedieť jednu jedinú vec. Celý tvoj život je v mojich rukách od momentu, kedy si stretol Luciu, tvoju ženu. Vlastne už pár mesiacov predtým, keď som ťa pre ňu vyberala v domnení, že si pre ňu ten pravý. Veľmi si ma sklamal, ublížil si môjmu najobľúbenejšiemu mačiatku ty kus vola! Teraz jej budem skladať srdce a ani si nevieš predstaviť, koľko bolesti stojí subinku pozbierať si opäť svoje zlomené srdce a dušu! Navyše by to sama nikdy nedokázala. Ani nevieš, čo si spôsobil, hlupák. Ale tento dlh mi splatíš, či sa ti to páči, alebo nie.“ Pousmiala sa Mia a po týchto slovách do miestnosti vstúpila Lucia, ktorú nasledovali 2 gorily. Marek aj vyzeral, že by chcel niečo povedať, no všetko sa dialo tak rýchlo. Ani si nestihol uvedomiť, čo sa práve dozvedel a už ho 2 muži na čele s Luciou a Miou vlečú do výťahu. Vo výťahu dostal na hlavu čierne vrece, cez ktoré nič nevidel a do uší slúchadlá s hlasnou hudbou. Cítil, že na ruky dostal putá. Bol úplne dezorientovaný a absolútne nevedel, čo bude ďalej. Prepadol ho panický pocit strachu, 2x nahlas zakričal o pomoc, no ako odpoveď dostal päsťou do brucha. Bolesť bola taká intenzívna, že sa Marek pomočil. Cítil, ako mu ženská ruka stlačila vtáka, úplne mu ho drvila v dlani. Pochopil, že to bolo za to pomočenie a už sa nepokúsil o ďalší krik. Zrazu si ho jeden z mužov prehodil cez plece a niekam hodnú chvíľu niesol. Marek bol naložený do kufra jednej dodávky, zostal v úplnej tme. Na tele cítil naštartovanie motora. V každej zákrute ho hádzalo zo strany na stranu, po pól hodine už bol slušne dobitý a takisto si uvedomoval ako mu je nepohodlne takému pomočenému. Stratil všetku svoju hrdosť, cítil sa ako odpad. Hlavou mu išli dookola Miine slová: „...ani ešte len netušíš ako krásne dokáže zúfalý, ubolený muž prosiť ženu o milosť.“ O akej milosti to hovorila, čo sa mu chystá spraviť a bude to naozaj bolieť? Skôr než sa úplne opustil vo svojich myšlienkach, dodávka zrazu zastavila. Marek absolútne netušil, kde sa môže nachádzať. Muži ho vybrali a ťahali zhruba 10 minút, nevedno kam. Zrazu zastali, zdvihli Marekovi ruky nad hlavu a zavesili na hák, ktorý visel z vysokého stropu. Dali mu dole vrece z hlavy a takisto vybrali slúchadlá z uší. Marek sa pomaličky obzeral po okolí, kde sa asi nachádza. Stál uprostred obrovskej prázdnej haly, pripútaný, pomočený, zmätený a vystrašený na smrť, osvietený jedným jediným stropným svetlom. Oproti nemu, tak na 2 metre bolo kožené čierne kreslo, pôsobilo veľmi pohodlne. Zrazu počul kdesi za ním ženské kroky, 2 ženy, Mia a Lucia sa zjavili pred ním. Mia bola celá v čiernom a jediné, čo na nej vynikalo boli jej prekrásne plné pery, na ktorých mala výrazný červený rúž a tie oči, hlboké ako studňa, ktoré sa človeku dokázali pozrieť vždy priamo do duše. Zdesil sa, keď uvidel Luciu. Bola úplne nahá a krk jej zdobil obojok s vôdzkou. Čierny so striebornými kovovými detailmi. No Mareka vydesil iný fakt, Lucia mala celé telo posiate čerstvými ranami, pravdepodobne od trstenice, alebo čohosi veľmi pevného. Rany boli fialové, až čierne, miestami krvavé. Marek nevedel odpútať pohľad z jej rán. Mia ho hodnú chvíľu nechala nasať energiu toho momentu. Zrazu začala tlieskať. „Výborne, aké patetické od hlupáka ako si ty. Začneš si všímať svoju ženu až v momente, keď už nemáš čo stratiť. Kedy naposledy si videl jej telo? Jej nádherné, dokonalé telo?! Čo, ty šteňa? Niečo som sa spýtala!“ Marek sklonil hlavu a rozplakal sa. Bol to už nejaký piatok, čo nedokázal siahnuť na nahé telo svojej ženy. Nič to s ním nerobilo, miestami sa mu až hnusilo, keď sa o čokoľvek pokúšala. Bral ju len ako vzduch, ducha, ktorého musí znášať vo svojom dome. Ale prečo? Nikdy sa nad tým nezamyslel. Dala mu vždy všetko, čo mu na očiach videla a jediná vec, ktorú po všetkých tých rokoch od neho chcela, bolo dieťa. Ale prečo dieťa? A vtedy mu všetko docvaklo. Ona len nechcela tráviť celé dni a noci sama, ona si ho nechcela k sebe cez dieťa pripútať, ona len túžila, aby ju niekto miloval a potreboval, ako kedysi on sám. Ich vzťah bol zo začiatku dokonalý, dodnes im ho každý závidí, napriek tomu, že už z neho nezostala ani kvapka. Marek sklonil zrak, nedokázal sa už viac na tie dve pozerať. Z Mii mal husiu kožu a z Lucky mu bolo do plaču. Už i tak bol veľmi zraniteľný, plakať pred nimi nemôže. „Sadni maličká, panička ti teraz vynahradí každú tvoju drahocennú slzu, ktorá bola vyronená kvôli tomuto kusu hovna, ktoré si hovorí muž. Nespusti z neho svoj pohľad!“ Lucka si poslušne sadla na zem a ruky položila pred seba, sedela tam doslova ako taký psík, obojok umocňoval ten dojem. Mia spoza kresla vytiahla stolík na kolieskach. Mal v sebe veľa šuplíkov. Mia sa potmehúdsky uškrnula smerom k Lucke. „Tak čo Lucka, ktorým číslom šuplíka chceš začať?“ Lucia poznala nástroje v jednotlivých šuplíkoch naspamäť, pretože tak silno ako sa jej vrývali pod kožu, tak silno sa jej tými zážitkami vrývali do pamäte. „Dvojka, pani moja. Prosím si začať dvojkou.“ Potichu no zároveň sebaisto zo seba vysypala Lucka. „Uuuuu, nevyzerá to pre teba najlepšie Marek. Očividne si jej ublížil ešte viac, než sa na prvý pohľad zdalo. Vidíš tie stopy na jej tele? Tie pochádzajú z nástrojov v šuplíku číslo jedna. Každý ďalší je o stupeň krutejší. Šteniatko sa nám pomočí a pošpiní oveľa skôr, než som plánovala, ale toto je rozhodnutie tvojej milovanej manželky. Maj to na pamäti po celú dobu!“ Po týchto slovách Marekovi stuhla krv v žilách. Videl tie rany na tele jeho ženy a to má byť jednotka? Dal by tomu tak minimálne štvorku z 5. Pokúsil sa pozbierať zvyšky jeho mužnosti ako tam tak stál pomočený a pripútaný, na druhej strane však úplne bezmocný. Vzpriamil svoj postoj, nahnevane pritisol pery k sebe a pozrel Mii priamo do očí. „Tak do toho ty sviňa, ak si myslíš, že tým niečo dosiahneš.“ Mia mala čo robiť, aby nevybuchla smiechom. „Och ty blázonko, práve keď som ti chcela zo súcitu darovať možnosť zbaviť sa zrnka bolesti v tom mory, ktoré ťa čaká a ty začneš robiť chybu za chybou? Ako chceš, tvoja voľba.“ Jedným rýchlym pohybom otvorila šuplík číslo dva, pohľad v tvári sa jej zmenil na prísny a neoblomný, dokonca aj tón hlasu na konci tej vety znel úplne bezcitne a chladnokrvne. Vytiahla dva nástroje, Marekovi pripomínali dlhé pinzety, to ešte ani len netušil, akú bolesť dokáže spôsobiť pean človeku pri vedomí. Pristúpila k nemu, Marekov posledný pohľad predtým, než to začalo, patril Lucke. No v jej očiach zrazu nevidel nič iné, len démona bažiaceho po pomste. Naozaj jej až tak veľmi ublížil?
