Pre pokoj duše č. 14 – Potreba zázraku

Nepredala sa. Vrátili ju naspäť do čakárne, doposiaľ ako jedinú. Ženy, ktoré tam ostali, na ňu prekvapene pozerali. Obviazala si roztrhané šaty opaskom, aby zakryla inak nahé telo.

“Pane Bože,” lamentovala Mária a hneď si zakryla ústa, lebo kresťanský Boh tu nebol vítaný. “Ako to, že ťa poslali naspäť?” Jasna až vtedy pochopila, že sa vlastne nikomu nepáčila. “Nechceli ma,” povedala jednoducho a snažila sa schovať do potrhaných šiat. “Bože dievča, čo len s tebou bude. Musíme niečo vymyslieť, lebo neskončíš dobre.”
“Akoby sa tu dalo skončiť dobre.”
“Dá sa tu aspoň žiť, ale musíš chcieť žiť.”
“Nechcem,” povedala Jasna pokojne. Aj keď Turci neboli príťažliví, predsa ju mrzelo, že ju ani jeden nechcel.
“Žiadnemu som sa nepáčila. Tak to bolo aj s mužmi v dedine,” spustila monológ. “Niektorí si so mnou užili, ale nič viac. Pár chvíľ na sene, alebo v lese a potom už nič. Aj keď som sa s nimi chcela znova stretnúť, aspoň na sene.”
“Nemáš muža?”
“Žiadny ma ešte nechcel za ženu.” Mária si ju premerala. Nebola už najmladšia.
“Poď, musíme nájsť takého, ktorý by ťa chcel. Inak ťa ráno odvedú k vojakom, alebo pôjdeš rovno do Turecka. To nesmieme dopustiť.” Chytila ju za ruku a viedla k jednému strážcovi. Bol vyšší ako väčšina Turkov, bolo v ňom niečo zmiešané, akoby nebol celkom ich krvi.
“Potrebujeme pomôcť. Nevybrali ju,” spustila na neho. Muž pozrel na Jasnu a premeral si ju pohľadom.
“Nie si najhoršia.”
“Pomôžeš nám?”
“Potrebujete navštíviť starého pána?”
“Zavedieš nás k nemu?”
“A čo za ten risk?”
“Dva prídely z kuchyne.”
“Tri. Som hladný. Posledné dni žeriem len potkany.”
“To je veľa. Naposledy si chcel len dva. Dvíhaš veľmi cenu. Vieš, že toľko nám nedajú.”
“Som hladný a nebudem riskovať krk pre nič.”
“Nestačí ukázať prsia?” skúsila to Jasna.
Muž sa usmial “Je bez údu, je mu na nič pozerať ti na prsia,” upozornila ju Mária.
“Nevedela som…. Prepáčte..”
Muž pokýval hlavou, že rozumie..
“Poď ideme do kuchyne,” chytila nahnevane Jasnu za ruku a odišli.

Kuchár v kuchyni na ňu pozeral, ale nechcel jej dať ani napiť, nie to ešte najesť. “Čo je to s tebou, že ti už nechce siahnuť ani na prsia? Veď ich máš celkom normálne.” Dala si zavolať iného kuchára. Ten na Jasnu pozeral. Chvíľu rozprával s Máriou. “Odhaľ sa,” povedala napokon. “Chce ťa vidieť.” Jasna bez slova spustila ruky a nechala roztrhané šaty, aby odhalili trochu z jej pŕs. Kuchár chvíľu pozeral, potom si vymenili niekoľko viet s Máriou a nakoniec odišiel. “Čo povedal? Prinesie nám jedlo?”
“Povedal, že si pekná, ale že sa tváriš, akoby si bola bez života. Nie je v tebe žiadny pocit.”
“Aký pocit mám mať? Vypálili mi dedinu a neviem či mi aj nezabili rodinu.”
“Čím skôr sa na to vykašleš, tým máš väčšiu šancu prežiť. Mohla si mu ukázať, ako veľmi sa hneváš.”
Mlčala.
“Čo budeme teraz robiť?” Zmenila tému rozhovoru.
“Neviem… Naozaj neviem.. Myslela som, že za pôžitok by nám dali jedlo.”
“Nemôžeme ísť za iným strážcom?”
“Skúšala som to pár krát. Dali ma zbičovať. Sú to Turci, od nich nemôžeš čakať iné.”
“Nemôžeme ísť za ním samé?”
“Bez doprovodu nesmieme opustiť územie ženských stanov. A ten stan kde chceme ísť, je v bohatej časti tábora. Ten muž nechodí na výbery. Dve ženy som už takto zachránila, ale nebola taká ťažká doba.”
“To som nevedela.”
“Nemáš pri sebe niečo cenné?”
“Mám len tieto nohavičky.” Vybrala z vrecka poskladané nohavičky. “Do čerta! Hneď to schovaj! To je znak Turza. Toho tu nemajú radi. Odkiaľ ich máš?”
“Uniesol ma. Dal mi ich.”
“Uniesol ťa a potom ťa pustil?”
Jasna prikývla.
“Máš ty ale šťastie. Stále ťa len unášajú.” Jasna si utrela prvé slzy.
“Tak čo mám robiť?”
“Modli sa. Potichu. Nemám ti už ako pomôcť dievča. Môžeš ísť ešte za tým strážnikom. Volá sa Svätomír, ale dlho pri ňom nesmieš byť, dostala by si. Mame zakázané rozprávať sa s nimi. Včera som tiež dostala pre to.”
Maria ťažko vydýchla, vstali a vyšli von. “Nie Jasna. Svoje telo nemôžeš ponúknuť eunuchom,” začala monológ Mária. “Na to by museli mať úd. Veľmi dobre vedia prečo im ich odrezávajú.“

Necelá päťdesiatka koní dupala po poľnej ceste. Neponáhľali sa, boli dosť naložení a čakala ich dlhá cesta. Rýchly cval by kone zbytočne rýchlo unavil a museli by zastaviť. Kastelán s Turzom sedeli na koni uprostred sprievodu.
“Kde chcete spraviť tábor?
“Pri Nitre.”
“Je nás málo, nepôjdeme radšej do Nitry? Budeme v bezpečí. Nikto nevie, kde tí čerti zaútočia. Odkedy dobili Ostryhom, sú ako peklo samo.”
“Nie Kastelán, peklo by nastalo, keby zabili cisára. Potom by zlu nestálo nič v ceste. Požrali by sme sa tu ako hladné potkany. Všetci proti všetkým.”
“Možno by vyhrali Turci. Sú jednotní.”
“A húževnatí.”
Pri ceste stál muž oblečený v dlhom hnedom plášti. Zastali.
“Boh s vami.”
“Aj s vami. Ako sa voláte?” Spýtal sa po pozdrave.
“Gróf Turzo a vy?”
“Som Pravoslav zo severu.”
“A kam idete?”
“Do Jeruzalema. Do Svätej zeme.”
“A ktorou cestou?”
“Ide tam veľa ciest.”
“Keď tam pôjdete, tak nechoďte na Ostrihom. Sú tam Turci.”
“Nezabijú ma. Aj kvôli ním tam idem. Idem povedať Bohu nech ukončí túto vojnu, už sme trpeli dosť.”
Pravoslav ukázal na meče za opaskami.
“Týmto vojnu nevyhráte, snažíte sa o to už desaťročia. Boh toto trápenie začal a len Boh môže toto trápenie ukončiť.”
“Mnohí sa modlili a nepomohlo to.”
“Lebo sa nemodlili v Jeruzaleme pri Ježišovom hrobe. Len tam Boh počúva.”
“Boh nás už dávno opustil.”
“Nie neopustil. Stále sme jeho deti.”
“Dajte tomu mužovi pol chleba.”
“To máte na cestu. Pomodlite sa za nás. Veľa šťastia Pravoslav.”
“Boh s vami.”
Kopyta zadupali a kone sa pohli.