Príbeh č. 57 – skutočný… naozaj?

Anka sedela na gauči, pozerala na obrazovku a ticho plakala. Ubehol týždeň od posledného stretnutia s Lamik, na ktorom jej ešte dovolila dotýkať sa jej. A aj keď si to nikdy nepovedali, Anka bola rozhodnutá, že jej už nikdy nenapíše a nezavolá. Napokon ani nemusela. Lamik jej volala každý deň.

“Ahoj lienka. Čo robíš?” povedal hlas Lamik, keď zdvihla mobil.
“Pozerám nothing hill a plačem.”
“Nechceš si pustiť niečo veselšie?”
“Nie nechcem, alebo mi chceš dať radu, čo mám pozerať?”
“Vieš, že filmy až tak nepoznám, ale pri dobrej komédií plakať nebudeš.”
“Možno chcem plakať. To ťa nenapadlo?”
“Prestaň byť taká..”
“Prestaň mi vravieť, ako sa mám cítiť! Chcem plakať, tak budem plakať.”

“Rozišla som sa s Ankou.”
“Čože?!” pozrel som na Lamik.
“Tak je to najlepšie.”
“To vravíš len tak? Čo na to povedala?”
“Nechcem sa o tom rozprávať. ”

Chvíľu som sa premáhal. Mal som toľko otázok. Čo všetko to mení medzi nami? Prečo to spravila? Takto sme len mlčali. Mlčali a dotýkali sa.

“Plakala si?” nedalo mi napokon. Neodpovedala.. “Chcel by som ťa vidieť plakať.”
Pozrela na mňa prekvapene “Nechcem sa pred tebou takto ukazovať.”
“Ale ja ťa chcem vidieť nahú.”
“Veď ma tak vidíš často. Čo ešte chceš?”
“Nerozumieš… Vidieť ťa nahú znamená vidieť ťa plakať, vidieť ťa cikáš, alebo keď máš periodu.”
Pozrela na mňa naštvane. “Čože?! Nechcem, aby si ma tak videl. Na to zabudni! Je to nechutné. Si nechutný.”
“Čoho sa bojíš? Že sa mi znechutíš?”
“Nebudem sa pred tebou takto ponižovať,” nakreslila rukou vo vzduchu rýchle a nervózne gestá.
“Chceš ostať v mojich očiach dokonalá?”
“Tak ako nebudem pred tebou chodiť v teplákoch, tak ma neuvidíš cikať.”
“Nie je to klamstvo?”
“Nie, nie je.. Len ti neukážem všetko.”

Mal som ešte veľa otázok….
Ale berie mi ho ústami.
Chcel som ešte niečo dodať.. .
Utiera mi ho pyskami.
Vedieť viac…
Jej prednosti v mojich ústach.

“Anka sa trápila. Ubližovala som jej. Len ma podozrievala, že už k nej necítim to, čo predtým. Už som nechcela byť stále len sebecká mrcha,” začala rozprávať, keď sa spokojne pomrvila na mojom pleci a prešla rukou po mojich prsiach. “Zavolala som jej. Plakala. No a nakoniec sme sa rozišli.”
“Ľutuješ to?”
“Chýba mi.”
“Vieš, že to na tebe vôbec nevidno?”
“Ako to má byť vidno?”
“Môžeš byť nesvoja, plakať, alebo môžeš smútiť.”
“Ja viem, že som bezcitná mrcha. Nemusíš mi to pripomínať,” odvrátila tvár.
Usmial som sa, aj keď na mňa nepozerala. Lamik má v sebe veľa citov, ale von dáva úplne niečo iné. Akoby som si musel prekladať čo naozaj cíti.

“Prečo ma nepodozrievaš ty?”
“Máš ma rada, viem, že to tak je. Spolieham sa na to. Nepochybujem o tom, že to tak je. Hmm, vlastne pochybujem, ale nie často. Nehovorím ti o tom. Ona ti dáva niečo iné.”
“Dávaš mi dosť.”

Ráno bolo studené a lúčenie vlhké. Sadol som do auta a šiel do práce. Napadlo ma, ako dlho budeme ešte náš vťah tajiť. Nevedel som, že udalosti naberú spád.

“Dobré ráno Bea, kávičkuješ?”
“Dobré ráno,” pozdravila stroho, odpila si zo šálky a odišla.
Asi je taká kvôli tomu rande v kine, kde bolo viac ľudí, ako by chcela. A toto spránie je taká malá odplata, ale mýlil som sa.

“Musím ti to povedať, lebo prasknem,“ spustila Bea na kolegyňu, ktorá sedela oproti.
“O tom tvojom?”
“Sľubujem, že už naposledy,” spravila rezolútne gesto. “Videla som, ako sa bozkáva s Lamik. Chápeš to?“
“S Lamik? S ľadovou kráľovnou? To nemyslíš vážne.” žena prestala jesť.
“Na vlastné oči som videla, ako Lamik vošla do zasadačky a kým sa zatvorili dvere, videla som, ako sa pobozkali.”
“Nechápem, čo na tej Lamik muži vidia. Je to až trápne, keď ju chalani v kancelárii stále spomínajú.”
“Keby vôbec neprišla do Bratislavy. Možno by som bola s ním.”

Žena na druhej strane stola si uvedomila, že Beu šarm ľadovej kráľovnej vôbec nezaujíma.
“To mi je ľúto Bei. Viem, ako si o neho stála.”
“Som taká hlúpa. Prečo som sa o neho snažila? Prečo ho nemôžem mať? Ide ma z toho poraziť. Lamik je pre neho stará, ešte k tomu má dieťa. Nechápem to.”
“Nemohla si to vedieť.”
“Aj tak sa cítim hlúpa, že som to nevidela.”
“A čo Martin? Ten sa ti predsa tiež páči.”
“Je pekný, ale taký… zamotaný. Neviem si predstaviť, že s ním mám deti.”
“Neboj, nájdeš si iného.”
“Nikoho nehľadám. Keď ma nejaký bude chcieť, nech si ma nájde.”

Žena na druhej strane stola dojedla polievku a odpila si z pohára.
“Aj tak ma muži veľmi nechcú, nepáčim sa im” pokračovala Bea.
“Zlato, neopúšťaj sa. Nemohla si vedieť ako to dopadne. Vyčítala by si si to do konca života, že si to aspoň neskúsila.”

V živote človek ľutuje najviac tie veci, ktoré nespravil.

Bea na ňu pozrela od polievky.
“Spravila si čo sa dalo. Skúsila si to.”
“Keby len nebolo tej Lamik.” dodala znechutene. “Mala ostať tam kde bola. Ľadová kráľovná.” Bea si utrela červené očí. Ženy mlčky dojedali obed.