Príbeh č.53 - preč z mesta

“Mám ťa rád, “ povedal som tesne predtým, ako som ju pobozkal. Neodporovala. Vrátila mi bozk, ale potom sa odtiahla.
“Nie som pre teba veľmi chladná? Nie som zvyknutá hovoriť, ako ťa mám rada.”
“Nemusíš mi to hovoriť. Viem, že to tak je. Nestratíš ma tým, že mi to nepovieš.”
“Mám ťa rada,” znova ma objala a pobozkala. Držala ma stále za rameno, ale ja som potreboval trochu zmeniť polohu.
“Počkaj, pusti ma. Prečo ma stále držíš?”
“Nechcem prerušiť náš kontakt. “
“Je ti nepríjemné, keď sa ma nedotýkaš?”
Mierne prikývla.

“Chcem vyčarovať úsmev na tejto tvári.”
“Nepotrebujem sa usmievať. Je mi s tebou dobre. To stačí.”
“Uvidíme, čo povieš o minútu.”
Rozopol som jej gombík na sukni a rukou vošiel do nohavičiek. Nie, neboli vlhké, boli skôr vďačne mokré.
“Ty si neuveriteľná. Veď sme sa len teraz začali bozkávať a ty si už mokrá?”
“Necítim, že som mokrá.”
“Mala by si si na to dávať pozor, lebo to budú cítiť aj kolegovia, “ podpichol som ju s úsmevom.
“Nedoberaj si ma ako malú! Nemám to rada. Vieš, že sa to nedá kontrolovať. Mal by si…. ”

Nestihla dopovedať. Prstami som nahmatal jej vnútro a razil si cestu k “tomu” miestečku. Hlasno vzdychla. Rukou som jej zapchal ústa. Podlomili sa jej kolená. Rukami za sebou hľadala oporu. Zachytil som ju a položil na stôl.
“Pssss. Pekne pomaly. Kam sa ponáhľaš,”
“Pre.. Pre.. Presťaň,” vydala zo seba o chvíľu. “Nevydržím to.”

Neprestal som. Zatiaľ čo sa Lamik krútila na stole, aby sa zbavila mojich prstov. Za chvíľu som mal na ruke prvé kvapky. A potom ďalšie a ďalšie. Napokon som vytiahol ruku. Pozrel som na kvapky a utrel ich do nohavičiek.

Lamik ležala nehybne na stole a prudko dýchala. Pozeral som na mokrý rozkrok.
“Vyzeráš nádherne.”
Mlčala a ďalej nehybne ležala. Páči sa mi jej kľud, keď dosiahne orgazmus.
“Daj si dole nohavičky. Sú mokré. Prechladneš.”

Posadila sa a v rozkroku pocítila, čo sa vlastne stalo. “Panebože.” Siahla si medzi nohy a privoňala k prstom. “Takto mám ísť podľa teba medzi ľudí?.”
Zosadla zo stola a zobliekla si silonky a nohavičky. S kabelky vytiahla vlhčené vreckovky a utrela sa. Keď bola s výsledkom spokojná, zbalila si silónky a nohavičky do vreckovky. Neviem, prečo ich nehodila niekde do koša, možno preto, aby ich nikto nenašiel.

Nepovedala ani slovo, keď opúšťala miestnosť, v ktorej sa stretávame. Pozeral som za ňou. Prešla popri kolegovi, pozdravili sa. Keby tak vedel, že pod tou sukňou nič nemá. Vôbec nič.

O hodinu mi poslala správu.
#Vecer nemozem, musim sa s ucit s Nikolasom.
To znamená, že dnešný večerný program bude bez nej.

“Kurva to je počasie. Sral to pes!” Kvapky vody mi stekajú po tvári. Z kolesa bicykla na mňa strieka celkom slušný prúd vody. V topánkach studené mokro. “Marián nezastaneme?” Viem, že je to zbytočné vravieť to. Naokolo sú len upršané stromy. Búrka už trvá príliš dlho na to, aby sme sa schovali pod listami. A zastať znamená stratiť teplo.

“Ešte tak hodinu a bude tma.”
Tma znamená ďalšiu zimu a potrebu svietiť si na cestu.
“Nebodaj sa bojíš tmy?” podpichol som.
“Dupnime na to, začínam zaspávať.” usmial som sa. Povedal to len preto, aby sme sa nevzdali a neopustili sa preto, že nám je na nič.
“Tak poďme!” šliapol som silnejšie do pedálov. Voda z kolies mi ešte viac špliechala na nohy a na tvár. Pripomenulo mi to búrku na mori, ktorú som zažil v lete s Mircom. Mirec, mal by som mu zavolať.

Prešli sme asi osem kilometrov. Voda na tele už chladila viac, ako mi bolo príjemné. Aj keď sme zrýchlili, bola mi len viac zima.
“Marián. Pozri na ľavo. Vidíš ten senník?”
Zabočili sme k senníku. Bola to búda z dosiek, ktorá mala z jednej strany dostupné seno pre zvieratá. Otvorili sme dvere. Vo vnútri bolo sena asi po pás. Vyzliekli sme sa do trenírok. Voda na tele je vždy chladná pokiaľ ju nezohrejete vlastným telom. Dovtedy vám len bude brať teplo. Ľahli sme si do sena a prikryli sa ním až po hlavy.
“Konečne trochu tepla,” konštatoval spokojne Marián, keď sa po chvíli cítil spokojnejšie.

Dážď bubnoval na strechu senníka. Keď sa dlhšie započúvate do toho rytmu kvapiek, uspí vás.
“Aj keď sme zmokli aj tak som rád, že sme odišli z mesta,” dodal spokojne Marián, keď sa trochu zohrial.
“V tomto počasí je to skôr zúfalý útek. Tak skoro pršať neprestane.”
“Nevadí. Možno bude pršať tak dlho, že neprídeme do práce.”
“Máš pravdu, som rád, že si ma zobral z mesta. Občas je tam príliš veľa ľudí a áut.”
“Príliš veľa na tvoje analyzovanie?”
“Príliš veľa na to, aby som ich vôbec pozdravil. Niekedy nemám chuť povedať ani ahoj. Ako to ide s tvojimi ženami?” zmenil som tému.
“Nerieš,” odbil ma, ale po chvíli sa rozpovedal. ”naposledy, keď som ju videl som jej povedal, nech sa ozve, keď si to rozmyslí.”
“Ozvala sa? “
“Je tvrdohlavá ako ja, takže zatiaľ nie.”
“A čo si mala rozmyslieť?”
“Nerieš… “
Znova dlho mlčal. Občas je ťažké rozprávať o rozchode.