Príbeh č. 5 - Z vanilky subka

Mal som niekoľko krát možnosť zažiť, aké je to keď sa z vanilky stane subka. Je to jedinečný proces, ktorý sa v živote ženy udeje len raz alebo vôbec. Byť subkou je jedna s možností ako vybudovať medzi mužom a ženou naozaj hlboký vzťah, ktoré vanilky často krát nikdy nezažijú.

Pozeráš na mňa sivomodrými očami. Tváriš sa nemastno-neslano. Ja viem Láska.. Máš obavy. V duši zmätok. S pocitov ktoré by si najradšej nevedela že vôbec máš. Ty predsa nie si taká. Nie, nie si úchylná…
Pane bože, ako si vôbec niečo také môžeš myslieť? Nikdy sa nehanbi za svoju sexualitu. Počuješ? Nikdy. Buď na ňu konečne hrdá. Veď si to ty sama. Pochop to konečne.

Máš ešte stále dievčenskú tvár a prsia čo stoja keď im zoberiem ochranu podprsenky. Nie sú veľké, za to sú vzrušujúco pevné.
“Dám ti úlohu”.
“Ja nechcem žiadnu úlohu”.
Len sa usmejem, to to sa mi so skúsenou subkou stať nemôže. Len s tebou. Moje úlohy odmietaš skoro pravidelne. Ach bože, stále so sebou bojujem. Si taká nevinná, nikdy nespútaná, nikdy netrestaná, nikdy ponížená. A ja mám chuť dať po tých tvojich mladých malých prsiach pár rán jazdeckým bičíkom. Jednu ranu za druhou. Nedať ti ani čas predýchať bolesť.
Musím sa kontrolovať, musím. Nechcem ťa vyplašiť. A už vôbec ti naozaj ublížiť. Tebe nie dievča. Dlho by som si to vyčítal.

Sedíš ticho na posteli, len v nohavičkách a podprsenke. Čakáš aké ho bude tento krát.
Postrapatím ti vlasy.
“Prestaň!” Snažíš sa ma stopnúť. Ale ja s úsmevom pokračujem.
“Prestaň! Pozri ako vyzerám.”
“Ty mi chceš dávať príkazy? Úloha subiek je príkazy vykonať a nie ich dávať, zabudla si?”. Doberám si ťa. Vlasy máš pekne našuchorené ako po preflámovanej noci a dlhom ráne. Chcem ťa mať trochu nedokonalú.

“Daj si dole nohavičky”. Tento krát poslúchneš. Pár pramienkov vlasov ti padne na tvár. Rukou ich odhrniem. Moje líce dám na tvoje líce, aby som mal ústa kúsok od tvojho lalôčka.
“Budeme sa hrať dievča. Tešíš sa?” Prikývneš.
“Chcem aby si sa uvoľnila. Prajem si to.. Nechala ma hrať sa s tebou.”

Dám ti dole podprsenku. Konečne más slobodné prsia. Dám ti ruky za chrbát, ohnem ich v lakťoch.
“Dievča, chcem ťa spútať. Nebudeš môcť pohnúť rukami. Brániť si prsia.”. Lanom spravím pár uzlov oko tvojich rúk. Vidím, že moje slová majú na teba pozitívny účinok. Rýchlejšie dýchaš.
“Môžeš pohnúť rukami? Vyslobodiť sa?”.
Zavrtíš nesúhlasne hlavou.
Chcem tvoje bradavky skrášliť štipcami. Viem, aké ich máš citlivé. Vyberám škatuľku je v nej prensne 10 štipcov. Dám ju pred teba, aby si ju videla.
“Ja neviem, či to tak chcem.”. Pozeráš na mňa.
Vidím že potrebuješ upokojiť. Rukou ti zájdem do vlasov, pevne ťa chytím za hlavu. Prejdem ti palcom po perách, trochu ti odchýlim spodnú peru, pootvorím ti ústa a dám moje pery k tvojim. Nedám ti bozk. Len cítiš moje pery na tvojich. Nedoprajem ti úplne sa na ne pritisnúť. Chcem tvoju nenaplnenú túžbu.

Chvíľu sa ešte hrám s tvojim jazykom. Potom ti dám pár bozkov na krk. Pár krát ti zahryznem do šije. Zájdem palcami do tvojej jaskynky. Je príjemne mokrá. Vidíš ako si s prstov oblizujem tvoju šťavu.

Zoberiem prvý štipec a dám ti ho bradavku. Pekne pomaly ho nechávam nech sa zahryzne. Pozerám ako sa ti začal dvíhať hrudník od vzrušenia. Beriem ďalší štipec. Prsia máš dve obe si zaslúžia.
Ak si myslíš že zvyšné štipce ostanú v škatuľke mýliš sa. Beriem ďalší. Dávam ti ho na spodný okraj pŕs. Jeden po druhom sa zahryzávajú do tvojej napnutej pokožky. Do tvojich nepoznačených pŕs. Mal som si ich odfotiť, ako vyzerali ešte nepoznačené.
Teraz máš na každom 4 štipce, ktoré ti lemujú spodný okraj pŕs a jeden štipec na bradavke. Si taká nádherná. Teraz mi pripadajú dokonalé.

Sedíš na posteli, rukou ti zatlačím na krk a ty sa zvalíš na postel. Stojím nad tebou a pozerám znova na to dielo. Zviazané ruky, štipce na prsiach, vzrušená. Beriem, prvý nástroj. Ty by si povedala že je to "strapatý" bič. Pretože má na konci asi 20 kožených strapcov.
Pár krát ním pred tebou zamávam vo vzduchu. Ty vieš čo ťa čaká.... Nechám strapce aby zľahka prikryli tvoje prsia.
Potom sa rozoženiem a dám ti prvú ranu. Tvoja prvá rana v živote na prsia. S pŕs ti odpadne jeden štipec. Nechám ťa chvíľu užiť si bolesť. Potom ďalšia a ďalšia rana. Pravidelne. Jeden za druhým. Štipce jeden po druhom odpadávajú. Pokračujem, kým nezhodím s tvojich pŕs úplne všetky.

Si mokrá od potu čo ťa zalial, keď si sa snažila zniesť tú bolesť...
Líham si k tebe, bozkávam tvoje bolesťou poznačené bradavky. Bozkávam konečne tvoje pery.

“Si nádherná”. Dúfam že mi rozumieš.

Mám v sebe veľa túžob. Silnú živočíšnosť keď chcem.
Otočil som ťa na bruško, potiahol ťa trochu s postele, tak aby ti nohy padli na zem. Mám tak skvelí výhľad na zadoček. Vyšportovaný od behov a bicykla. Prechádzam po ňom dlaňou, mapujem jeho krivky. Pozerám na ten tvoj útly zadoček, moje ruky sú preň dosť veľké. Zvláštny pocit, veľké ruky malý zadoček.
Zas beriem to rúk “strapatý” bič. Zas ti dávam rany. Pravidelne, ako odbíjanie hodín. Krútiš sa. Snažíš sa uhýbať ranám, ujsť pred každou ranou čo najďalej. Zahadzujem bič, už ho dnes nebudem potrebovať.
Teraz si pre mňa pripravená.