“Kľaknite si na kolená a ruky si dajte na stehná.”
“A potom?”
“Potom už nič. To je celé. Zatiaľ...”
“Zatiaľ? Toto mi má pomôcť?”
Pozrel som na ňu, neústupčivo. “Chceli ste vedieť ako sa zmeniť bez násilia. Tak to aspoň to skúste.”
“Dobre teda,” vydýchla a vyhrnula si sukňu viac nad kolená. Kľakla si a ruky dala na stehná.
“Ako sa darí Nikolasovi?” začal som.
“Včera keď som po neho prišla do školy. Zas mal špinavé nohavice. Dúfam že ho teraz nebudete obhajovať.”
“On je tu s vami?”
Lamik pozrela na mňa. “Presťahovali sme sa sem.”
“Naozaj?” ostal som zaskočený “Vy viete prekvapiť.”
“Projekt je dlhodobý. Požiadala som o príspevok na presťahovanie a dostala som ho.”
“Keď som bol chlapec raz som šiel zo školy a pri potýčke s chalanmi som padol do blata. Mal som nohavice tak zababrané že som sa hanbil ísť po ulici. Mama na mňa nakričala. Vtedy sa ešte pralo v rukách. Mala s tým veľa práce. Pamätám si že otec vtedy len kýval spokojne hlavou. Nechceli ste nikdy dcéru? Vraj sú poslušnejšie.”
“Jedno dieťa mi úplne stačí,” konštatovala a chvíľu pozerala mlčky po miestnosti.
“Stačí mi aj kľačanie.” Pozrela na mňa a vstala. “Nemá to význam,” pokrútila nesúhlasne hlavou..
Nič som jej na to nepovedal, len som odomkol dvere. “Tak zajtra slečna Lamik?”
Pozrela na mňa, obula si lodičky a bez slova vykráčala z miestnosti.
O desiatej som pozrel na rozpis zasadačiek. Miestnosť 103 už bola obsadená. Tak som objednal 101 a poslal Lamik správu.
#Budem vás čakať v miestnosti 101 v rovnakom čase ako včera.
#Mne to ale nič nehovorí. Prepáčte ale neprídem.
Nahnevaný som zrušil rezerváciu. Prečo je len taká tvrdohlavá? Prečo mi najprv volá a pár dní na to pricestuje, ale nedá sa s ňou stretnúť. Prečo keď dnes môže byť so mnou tak odmieta. Niečo v jej správaní mi začalo unikať. Mohol by som konštatovať “Také sú ženy. Nikdy nevedia čo chcú.“ alebo “Kto sa má v tých ženách vyznať? “ V skutočnosti ženám vôbec nechýba logika. V skutočnosti len neviem prečo sa tak správa. Chýbajú mi informácie.
Ubehlo pár dní, počas ktorých sme sa s Lamik videli len na poradách. A potom.
Potom mi jedného dňa prišla správa.
#Rozmyslela som si to. Ak máte čas a chuť môžeme pokračovať. Dnes 16:10 zasadačka č. 103.
Do čerta. Prečo zas tá zmena? Prečo zmenila názor? Niečo hýbe slečnou Lamik a ja len pozerám čo sa deje. Som ako divák ktorý nikdy nezasiahne do predstavenia. Je na čase to zmeniť. Poslal som jej odpoveď.
#Pripravím zasadačku.
Pozrel som na rozpis zasadačiek. Zasadačka č. 103 už bola obsadená. Klikol som na detail. Bola obsadená slečnou Lamik.
Lamik vošla do zasadačky stroho a bez úsmevu. Bez slova si uvoľnila remienky na lodičkách a vyzula sa. Pošúchala si chodidlá a kľakla si na kolená na hrubý office koberec. Stál som mlčky pri nej.
“Prečo tá náhla zmena?” začal som po dlhšej odmlke.
“Pochopila som prečo chcete aby som bola na kolenách,” odmlčala sa.
“Prečo?”
“Najprv som si myslela že ma tým chcete ponížiť.”
Usmial som sa.
“To by bolo trochu lacné. A na čo ste prišli?”
“Je to forma uvoľnenia. Niečo ako joga. Oddych.”
“Len preto ste zmenila názor?”
Prikývla a ja som sa uspokojil s jej vysvetlením. Nechal som sa učičíkať. A to bola chyba.
Týždeň sme sa stretávali v zasadačke. Lamik si celkom zvykla stráviť posledné pracovné minúty so mnou a naše rozhovory už nepripomínali vojnu kto s koho ale celkom bežný rozhovor. Bol piatok. Lamik vošla do zasadacky č. 103 a automaticky si vyzula lodičky. Všimol som si že jej lodičky mali vždy tenký remienok ktorý držal nohu na mieste. Kľakla si a dala si ruky na stehná. Mala na sebe slabo hnedú sukňu a vlasy spletené do vrkoča.
Tento krát som pri nej nestál. Prisunul som si k nej stoličku a sadol som si. Zaklipkala mihalnicami a zdvihla výhražne bradu. Bol som v jej osobnom priestore a hodlal som ho ešte viac narušiť. Pomaly som položil ruku na jej blond vlasy. Uhla neisto hlavou.
“Sssss,” zastavil som jej slová a jej hlavu. Nakoniec dovolila aby ruka pristála na jej vlasoch.
“Povedali ste mi že sa ma nedotknete.”
“Vadí vám to?”
“Bez nej to bolo lepšie. Vyrušuje ma.”
Viem že nesmiem cúvnuť. Napokon je to len dotyk.
“Čo budete robiť večer?” zmenil som tému.
“Idem na kurz angličtiny.”
“Počul som vás v Berlíne hovoriť máte dobrú angličtinu.”
“Chcem sa zdokonaľovať. Mám individuálne kurzy u mňa doma.”
“Dokonalosť je preceňovaná. Nemyslíte?”
Zdvihla hlavu aby mi pozrela do očí a moja ruka skĺzla po jej vlasoch. Chcela niečo povedať ale nakoniec ostala ticho. Sledoval som jej pohľad ale nebol v nich ani náznak toho že by sa jej to páčilo.
Potom pozrela pred seba. Ruku som opäť presunul na vrch jej hlavy a zaboril prsty do jej vlasov.
Na ďalšom stretnutí prišla so zopnutými vlasmi. Dala si dole lodičky. Premasírovala si chodidlá a čupla si na hrubý koberec. Uhladila si čiernu sukňu na stehnách. Dal som si k nej stoličku a sadol si.
“Rozpustím vám vlasy,” nečakal som na jej odpoveď a pomaly jej stiahol gumičku s vlasov. “Tá sukňa čo ste mali včera. To bola tá ktorú som vám kúpil v Berlíne?”
“Áno” Vlasy jej padli na ramená a ja som do nich vošiel prstami aby som ich postupne rozcesal.
“Pristala vám.”
“Ďakujem. Aj za tú sukňu. Ešte som vám za ňu ani nepoďakovala.”
“Kúpim vám ešte jednu.”
“Zas to nepreháňajte.”
“Pristane vám viac ako táto čierna. “
“Nemusíte sa na mňa pozerať.”
“Len vravím čo vám pristane. Viem čo sa mi na vás páči. V tej čiernej sukni zanikne vaša postava.”
“Nepotrebujem ju ukazovať.”
“Ja viem. Nemáte potrebu ukázať že ste žena.” Pozrela na mňa so zdvyhnutou bradou. “Ssss” zastavil jej ďalší príval slov. Vedel som že zas vyštartuje a ja ju potrebujem kľudnú.
“Tým som chcel povedať že máte peknú postavu, pekné prsia, peknú tvár a je škoda že sa tak stroho obliekate,” prstami som vošiel hlboko do jej vlasov a prečesal ich.
Mlčala.
“A potom?”
“Potom už nič. To je celé. Zatiaľ...”
“Zatiaľ? Toto mi má pomôcť?”
Pozrel som na ňu, neústupčivo. “Chceli ste vedieť ako sa zmeniť bez násilia. Tak to aspoň to skúste.”
“Dobre teda,” vydýchla a vyhrnula si sukňu viac nad kolená. Kľakla si a ruky dala na stehná.
“Ako sa darí Nikolasovi?” začal som.
“Včera keď som po neho prišla do školy. Zas mal špinavé nohavice. Dúfam že ho teraz nebudete obhajovať.”
“On je tu s vami?”
Lamik pozrela na mňa. “Presťahovali sme sa sem.”
“Naozaj?” ostal som zaskočený “Vy viete prekvapiť.”
“Projekt je dlhodobý. Požiadala som o príspevok na presťahovanie a dostala som ho.”
“Keď som bol chlapec raz som šiel zo školy a pri potýčke s chalanmi som padol do blata. Mal som nohavice tak zababrané že som sa hanbil ísť po ulici. Mama na mňa nakričala. Vtedy sa ešte pralo v rukách. Mala s tým veľa práce. Pamätám si že otec vtedy len kýval spokojne hlavou. Nechceli ste nikdy dcéru? Vraj sú poslušnejšie.”
“Jedno dieťa mi úplne stačí,” konštatovala a chvíľu pozerala mlčky po miestnosti.
“Stačí mi aj kľačanie.” Pozrela na mňa a vstala. “Nemá to význam,” pokrútila nesúhlasne hlavou..
Nič som jej na to nepovedal, len som odomkol dvere. “Tak zajtra slečna Lamik?”
Pozrela na mňa, obula si lodičky a bez slova vykráčala z miestnosti.
O desiatej som pozrel na rozpis zasadačiek. Miestnosť 103 už bola obsadená. Tak som objednal 101 a poslal Lamik správu.
#Budem vás čakať v miestnosti 101 v rovnakom čase ako včera.
#Mne to ale nič nehovorí. Prepáčte ale neprídem.
Nahnevaný som zrušil rezerváciu. Prečo je len taká tvrdohlavá? Prečo mi najprv volá a pár dní na to pricestuje, ale nedá sa s ňou stretnúť. Prečo keď dnes môže byť so mnou tak odmieta. Niečo v jej správaní mi začalo unikať. Mohol by som konštatovať “Také sú ženy. Nikdy nevedia čo chcú.“ alebo “Kto sa má v tých ženách vyznať? “ V skutočnosti ženám vôbec nechýba logika. V skutočnosti len neviem prečo sa tak správa. Chýbajú mi informácie.
Ubehlo pár dní, počas ktorých sme sa s Lamik videli len na poradách. A potom.
Potom mi jedného dňa prišla správa.
#Rozmyslela som si to. Ak máte čas a chuť môžeme pokračovať. Dnes 16:10 zasadačka č. 103.
Do čerta. Prečo zas tá zmena? Prečo zmenila názor? Niečo hýbe slečnou Lamik a ja len pozerám čo sa deje. Som ako divák ktorý nikdy nezasiahne do predstavenia. Je na čase to zmeniť. Poslal som jej odpoveď.
#Pripravím zasadačku.
Pozrel som na rozpis zasadačiek. Zasadačka č. 103 už bola obsadená. Klikol som na detail. Bola obsadená slečnou Lamik.
Lamik vošla do zasadačky stroho a bez úsmevu. Bez slova si uvoľnila remienky na lodičkách a vyzula sa. Pošúchala si chodidlá a kľakla si na kolená na hrubý office koberec. Stál som mlčky pri nej.
“Prečo tá náhla zmena?” začal som po dlhšej odmlke.
“Pochopila som prečo chcete aby som bola na kolenách,” odmlčala sa.
“Prečo?”
“Najprv som si myslela že ma tým chcete ponížiť.”
Usmial som sa.
“To by bolo trochu lacné. A na čo ste prišli?”
“Je to forma uvoľnenia. Niečo ako joga. Oddych.”
“Len preto ste zmenila názor?”
Prikývla a ja som sa uspokojil s jej vysvetlením. Nechal som sa učičíkať. A to bola chyba.
Týždeň sme sa stretávali v zasadačke. Lamik si celkom zvykla stráviť posledné pracovné minúty so mnou a naše rozhovory už nepripomínali vojnu kto s koho ale celkom bežný rozhovor. Bol piatok. Lamik vošla do zasadacky č. 103 a automaticky si vyzula lodičky. Všimol som si že jej lodičky mali vždy tenký remienok ktorý držal nohu na mieste. Kľakla si a dala si ruky na stehná. Mala na sebe slabo hnedú sukňu a vlasy spletené do vrkoča.
Tento krát som pri nej nestál. Prisunul som si k nej stoličku a sadol som si. Zaklipkala mihalnicami a zdvihla výhražne bradu. Bol som v jej osobnom priestore a hodlal som ho ešte viac narušiť. Pomaly som položil ruku na jej blond vlasy. Uhla neisto hlavou.
“Sssss,” zastavil som jej slová a jej hlavu. Nakoniec dovolila aby ruka pristála na jej vlasoch.
“Povedali ste mi že sa ma nedotknete.”
“Vadí vám to?”
“Bez nej to bolo lepšie. Vyrušuje ma.”
Viem že nesmiem cúvnuť. Napokon je to len dotyk.
“Čo budete robiť večer?” zmenil som tému.
“Idem na kurz angličtiny.”
“Počul som vás v Berlíne hovoriť máte dobrú angličtinu.”
“Chcem sa zdokonaľovať. Mám individuálne kurzy u mňa doma.”
“Dokonalosť je preceňovaná. Nemyslíte?”
Zdvihla hlavu aby mi pozrela do očí a moja ruka skĺzla po jej vlasoch. Chcela niečo povedať ale nakoniec ostala ticho. Sledoval som jej pohľad ale nebol v nich ani náznak toho že by sa jej to páčilo.
Potom pozrela pred seba. Ruku som opäť presunul na vrch jej hlavy a zaboril prsty do jej vlasov.
Na ďalšom stretnutí prišla so zopnutými vlasmi. Dala si dole lodičky. Premasírovala si chodidlá a čupla si na hrubý koberec. Uhladila si čiernu sukňu na stehnách. Dal som si k nej stoličku a sadol si.
“Rozpustím vám vlasy,” nečakal som na jej odpoveď a pomaly jej stiahol gumičku s vlasov. “Tá sukňa čo ste mali včera. To bola tá ktorú som vám kúpil v Berlíne?”
“Áno” Vlasy jej padli na ramená a ja som do nich vošiel prstami aby som ich postupne rozcesal.
“Pristala vám.”
“Ďakujem. Aj za tú sukňu. Ešte som vám za ňu ani nepoďakovala.”
“Kúpim vám ešte jednu.”
“Zas to nepreháňajte.”
“Pristane vám viac ako táto čierna. “
“Nemusíte sa na mňa pozerať.”
“Len vravím čo vám pristane. Viem čo sa mi na vás páči. V tej čiernej sukni zanikne vaša postava.”
“Nepotrebujem ju ukazovať.”
“Ja viem. Nemáte potrebu ukázať že ste žena.” Pozrela na mňa so zdvyhnutou bradou. “Ssss” zastavil jej ďalší príval slov. Vedel som že zas vyštartuje a ja ju potrebujem kľudnú.
“Tým som chcel povedať že máte peknú postavu, pekné prsia, peknú tvár a je škoda že sa tak stroho obliekate,” prstami som vošiel hlboko do jej vlasov a prečesal ich.
Mlčala.
