Príbeh č. 39 - da Vinciho tváre

“O vaše presunutie do Bratislavy som sa postarala ja.”
“A na čo mi to hovoríte slečna Lamik? Nie je to jedno?
“Nechcela som, aby ste sa to dozvedeli od niekoho iného.”
“Šteklí vás svedomie? Alebo niečo iné?”
Hlas na druhej strane na chvíľu zmĺkol.
“Vy so mnou flirtujete?”
“Snažím sa.”
“Už to nerobte. Nejde vám to.”
“Škoda. Za to vám to celkom ide.”
“Mne? Ale ja s vami neflirtujem.”
“Mám uveriť tomu, že voláte len preto, aby ste mi povedali, že ste ma poslali do Bratislavy?”
“Nechcela som, aby ste sa to dozvedeli od niekoho iného.”
“Nechceli ste ma napríklad počuť? Alebo vedieť ako sa mám? Priznanie je poľahčujúca okolnosť.”
“Nemám sa k čomu priznať.”
“Tak dobre. Radšej mi povedzte, čo máte ma sebe a dúfam, že to nezoberiete zo zlej strany.” Dodal som jedným dychom.
“Chcete vedieť aké mám nohavičky a podprsenku? Ste veľmi trúfalý. Na to zabudnite.”
Usmial som sa.
“Vedel som, že to zoberiete z tej zlej stránky. Len ma zaujíma, či nemáte na sebe náhodou tie veci, ktoré som vám kúpil.”
“Nie nemám, nenosím ich. Už som vám vravela, že sa mi nepáčia. Nosím len tu bielu podprsenku.”
“Keby ste si obliekli čo som vám kúpil, boli by ste konečne ako Ježiš z plátna Posledná večera od da Vinci ho.”
“Nerozumiem. Ako to myslíte?”
“Keď da Vinci maľovaľ poslednú večeru, mal pred sebou veľkú výzvu. Namaľovať na jednom obraze dobro a zlo. Dobro v podobe tváre Ježiša a zlo v podobe Judáša. Tieto dve postavy sú pre ten obraz najpodstatnejšie. Raz sedel v kostole, kde spieval chlapčenský zbor a tam našiel chlapca, ktorý mal dokonalé črty dobra. Zobral ho do ateliéru. A podľa chlapcovej tváre, naskícoval tvár Ježiša. Ubehlo pár rokov. Obraz bol skoro dokončený, chýbala už len tvár pre Judáša. Vrchní kláštora chceli, aby bol obraz hotový a tlačili na da Vinciho, aby ho konečne dokončil. Ten sa napokon vybral do mesta medzi žobrákov. A tam ležiaceho v mláke našiel špinavého otrhaného muža s črtami trpkosti, horkosti a hriechu. Zobrali ho do kláštora a priamo tam, ho da Vinci namaľoval na plátno. Keď skončil, mládenec vraví.
“Ten obraz som už raz videl”
Maliar sa na neho začudovane pozrel.
“Pred rokmi som spieval v zbore, vtedy ste ma požiadali, aby som bol tvárou pre Ježiša.”

“Aj vy máte dve tváre slečna Lamik.”
“A vy nie? Tiež by som radšej videla vašu lepšiu stránku.”
Usmial som sa.
“Všetci máme dve tváre.”


“Mami s kým si volala?”
“S jedným ujom.”
“S ktorým.”
“Videl si sa s ním keď sme boli v Berlíne..”
Nikolas na chvíľu pozrel na mamu ale potom sa ďalej venoval hre. Lamik zatiaľ vošla do kúpeľne, vyzliekla sa a vošla do sprchy.
Dve tváre, pomyslela si. On si myslí, že vidí tú Judášovu, ale možno je to tá Ježišova. Aspoň, že je ďaleko. Bohvie kam by až zašiel s tými trestami. Nechať sa takto trestať a ešte od mladšieho muža. Spomenula si, ako ju natiahol na stôl a dostala niekoľko úderov po zadku. Tá spomienka, ale nebola bolestivá. Nepamätala si tú bolesť, ale ten stav v ktorom bola. Podobný zažila ako malé dievča, keď dostala od otca na zadok.

Po tele si rozotrela krémový telový šampón. Kvapky tiekli po jej tele a zmývali penu.
Dobre, že vtedy nikto nevošiel do kancelárie. Pri tejto predstave si uvedomila, že tá fantázia má aj príjemný odtieň. Rovnako ako to, že dostala na zadok. Mimovoľne si po ňom prešla rukou.
Aj tak je dobrý len na rozhovory pri káve.

Vyšla zo sprchy, omotala si okolo tela biely uterák a začala si prstami česať vlasy. Začula zvonenie telefónu.
“Nikolas kto vola?”
“Peter es.”
“Podaj mi prosím ťa telefón.”
Chlapec pribehol do kúpeľne.
“Áno?” začala telefónat Lamik. Hlas na druhej strane odpovedal dlho. Lamik si pritom ďalej česala vlasy a naznačila chlapcovi, že má zavrieť dvere.
Tak dosť! Takto sa so mnou rozprávať nebudeš. Je mi jedno čo chceš. Medzi nami je koniec.
Hlas na druhej strane prehovoril.
“Nie, už nepotrebujem sex! Ak mi ešte raz zavoláš, tak ťa zablokujem.
Rozumel si?”
Hlas opatrne pokračoval.
“Ty sam nevieš čo chceš! Nie, nevieš. Nepoznáš ma. Vieš vôbec, že mám syna? Vieš ako sa volá? Nevieš…. Lebo to ani vedieť nepotrebuješ. Nikdy si to nepotreboval. A teraz chceš zrazu niečo viac?”
Hlas argumentoval nástojčivejšie. Lamik nervózne pozerala na svoj obraz v zrkadle.
“Nestojím o tvoje naivné predstavy. Z tohto som dávno vyrástla.”

Ďalší týždeň v sobotu som išiel s Mariánom do klubu.
“A čo ta tvoja Lamik?” začal diskusiu Marián. “Už si ju aspoň oňuchal?”
“Nie. Naposledy mi volala pred týždňom a neviedlo to k ničomu.”
Marián sa len usmial. “Zavolaj jej a konečne jej povedz že si jej odpustil za to vykopnutie do Blavy. Bude rada.”
Pozrel som na neho.
“Tak čakaj,” vstal som, vyšiel von z klubu kde hrala hlasná hudba a vytočil Lamik. Telefón chvíľu zvonil kým zdvihla.
“Dobrý deň slečna Lamik.”
“Dobrý deň.”
“Chcem vám povedať že sa na vás nehnevám za ten presun do Bratislavy.”
“V poriadku. Vlastne to ani nepotrebujem vedieť. Radšej mi povedzte čo ste chceli ešte na mne vyskúšať aby som nebola taká silná povaha.”
“To sa asi nikdy nedozviete.”
“Prečo?”
“Lebo by ste museli byť v Bratislave aspoň na niekoľko mesiacov.”
“Nemôžete mi to povedať do telefónu? Odpadne vám jazyk?”
“Ako som povedal, keď budete v Bratislave, tak vám to poviem.”
“Poviem vám čo mám teraz na sebe a vy mi poviete o čo ide. Tajomstvo za tajomstvo.”
Chvíľu som rozmýšľal.
“Je to lákavé. Nedávalo by to ale zmysel slečna Lamik.”
“Ale môžete mi povedať čo máte na sebe,” dodal som z úsmevom.