Príbeh č. 34 - Rovnakí, rovnako odlišní

“Keby som chcel povedať pani, tak to poviem. Myslím, že ste slečna. Silné ženy ako vy, bývajú často samé.”
Prisadla si a kývla na čašníka. “Nemôžem za neschopnosť mužov. Mám svoje nároky. Viem čo od muža chcem a to isté aj ponúkam. Len takí nie sú.”
Usmial som sa, “Nie je to hlúpe?”
“Myslíte tá neschopnosť mužov? Určite.”
“Nie, nie. To, že ponúkate mužovi to isté, čo už má.. Prečo by som chcel ženu, ktorá mi ponúka to čo mám? Len kvôli prsiam a šuške?”

Pozrela mi do očí. Už som v nich nevidel nervozitu a napätie, ale pokoj a kľud.

“Ženy ako vy, priťahujú mužov, ktorí hľadajú druhú mamu, alebo niekoho, kto sa o nich rád postará. Pre nich máte cenu. Ale po čase, vás omrzí starať sa a byť stále tou silnejšou. A hlavne tak ako každá žena, túžite byť skrotená.”

Odpila si z kávy a napravila si pramienok vlasov, ktorý jej lemoval tvár.
“Prežijem aj bez mužov.”
“O tom nepochybujem. V týchto šatách určite.”
“Nepáčia sa vám? Nemusíte na mňa pozerať.”
“Sú krásne, ako kráľovná, ktorej sa nesmiem dotýkať. A dnes ešte bez výstrihu. Včera to bolo lepšie. Čo bude zajtra nohavice?”
“Možno. Ale vy by ste prijali asi veľký výstrih a krátku sukňu.”
“K veľkým prsiam sa veľký výstrih hodí. Prsiam nič nezavadzia.”
“Zas si ma doberáte. Ide mi to na nervy.“
Usmial som sa. “Len trochu. A žmurkol som na ňu.”

Na druhý deň ráno, prišla na prvý meeting v bielych nohaviciach a svetlo-modrej blúzke. Vyzerala skôr ako chlapec a nie ako žena, ktorá má ženskosti na rozdávanie. Keď sa na mňa pozrela, len som si ju premeral očami od nôh k hlave a pokrútil som hlavou na znak nesúhlasu. Len sa uškrnula a pokračovala v prezentácii.
Vybral som mobil a napísal jej email:

Vy mi to robite naschval. Bolo by mozne, aby ste sa prezliekli?

Keď ju vymenil ďalší prezentujúci odpísala mi:

Venujte sa praci a nie mojim satam..

Odpísal som:

Zajtra pojdeme nakupovat. Vyberiem vam co vam pristane.

Pozeral som ako jej zavibroval mobil. Ťukla naň a prečítala si správu. Pozrela na mňa a zas výhražne zdvihla bradu.. Položil som mobil pred seba, aby videla že jej už nič nenapíšem.

V kancelárií som ostal pracovať do večera. Bolo treba upraviť rozpočet a plán projektu, keď mi zavibroval mobil. Zasvietila na ňom správa.

Nechavate ma dlho cakat. Odchadzam.

Čo zas vymýšľa. Veď sme sa na ničom nedohodli. Odpísal som:

Ak cakate v restauracii dole, dajte si jednu kavu na mna a potom sa ma dockate.

Nečakal som na odpoveď. Dopísal som ešte na jeden email a zaklapol notebook. Zišiel som na prízemie do kaviarne a nakukol dnu. Ale nesedela tam.. V kaviarni sedelo len pár ľudí.

Tá je ale netrpezlivá. Otočil som sa a vyšiel som von, kde fúkal jesenný vietor. Zapol som si bundu a našiel v mobile číslo na taxík.
“Počkajte, počkajte!”, zakričala.
“Vy ste tu? Bol som pozrieť v reštaurácií. Myslel som, že ste tam, ale nenašiel som vás.”
“Musela som si ešte odbehnúť. Môžeme si ísť sadnúť na kávu.”
“Mám lepší nápad. Za chvíľu príde taxík. Pôjdeme nakupovať.”
“V tom prípade pôjdete sám. Mne stačí káva.”
Usmial som sa.. “Veď o nič nejde. Kúpime vám jedny šaty a potom vás pozývam na kávu.”
“Ja nejdem nikam.”
Pozrel som na ňu a chytil som ju pevne za ruku. “V tom prípade vás do toho taxíka dotiahnem.”
“Čo si to dovoľujete?! Čo keď nás niekto uvidí? Už aj ma pustite! To bolí. Nie tak silno.”
Stál som na schodoch a pozeral na koniec ulice, či sa tam nezjaví taxík. Ignoroval som jej snahu vytrhnúť sa mi. Upokojila sa, keď zbadala, že okolo nás prechádza kolega. Pohľad mu skĺzol na naše ruky. Snažila sa ich schovať a stáť pokojne, akoby nič.
Sadli sme si na zadné sedadlá.

Prehŕňal som sa regálmi s handrami. Prešli sme niekoľko obchodov, kým som našiel aspoň pár kúskov, ktoré by sa mi na nej páčili.
“Táto by vám pristala”, vytiahol som konečne sukňu svetlo hnedej farby.
“Tá sa mi nepáči.”
“Akú máte veľkosť?”
“Nepočuli ste? Tá sa mi nepáči.”
“Tomu sa nečudujem. Mate úplne iný vkus a ten je veľmi strohý. Preto ho musíme zmeniť a spraviť z vás slečnu prijateľnú..”
“Nemusíte sa na mňa vôbec pozerať. Len strácate čas, ja si ju nevyskúšam.”
Pozrel som na ňu. Bradu mala zas výhražne zdvihnutú. “Túto sukňu si vyskúšate. Trvám na tom.”
“A keď nie tak čo? Chytíte ma za ruku? Tu mi je to úplne jedno.”
“Chytil som ju za ruku, dal jej ju za chrbát a pritlačil som ju o stenu. Druhou rukou som jej pomaly otočil hlavu a zašepkal do ucha.
“Môžete si vybrať, buď si tú sukňu prezlečiete v kabínke sama, alebo vám ju oblečiem ja, priamo tu.”
Neodpovedala. Prsia sa jej prudko dvíhali od rýchleho dýchania.
Odtiahol som sa, ale stále som ju držal za ruku a ťahal ku kabínkam.

Počkal som, kým sa prezlečie.
“Vravela som, že mi to nepristane.” Pozrel som na ňu.
“Krajšiu som na vás zatiaľ nevidel. Padne vám skvele okolo stehien. Prejdite sa.”
Spravila pár krokov. “Vlní sa s vami pri každom kroku.”
“Donesiem vám k tomu ešte bielu blúzku s krátkymi rukávmi. Tá sa k tomu hodí. Mate bielu podprsenku?”
“Áno mam.”
“Hneď som späť..” Našiel som prvú bielu blúzku, ktorá nechá vyniknúť jej pekné štíhle ruky.
“Podobnú mám, ale s dlhými rukávmi a límcami.”
“Takže sa vám páči?”
“Vôbec. Vyzerám v tom ako študentka na pohovore.”
“Ukážte sa..”
“Naozaj v tom vyzerala mlado a sviežo.” Bolo to skoro dobré, len spod bielej blúzky presvitala tmavomodrá podprsenka. “Veď ste vraveli, že máte bielu podprsenku.”
“Áno mám, ale doma. Dodala zas výhražne.”
“Akú mate veľkosť?”
“Žiadnu nechcem. Zoberieme toto a pôjdeme. Môžete byt spokojný, dosiahli ste predsa svoje.”
“Akú máte veľkosť? Mám byť zas dôrazný? Chcete zas pritlačiť o stenu?”
“Ste hrozný! S vami prestáva byť sranda.”
“Sranda bude, keď vám tu podprsenku dám dole sám a potom s ňou pôjdem za predavačkou, aby mi dala takú istú len bielu.”
Na to vošla bez slova do kabínky a stihla ešte dodať. “80D.”

Zamieril som do oddelenia, kde muža vidia veľmi veľmi ojedinele. Bielych podprseniek tam bolo síce dosť, ale buď boli pre mladé dievčatá, alebo samá čipka.
“Hľadáte niečo konkrétne? Pre priateľku?”
“Hľadám čistú bielu podprsenku bez čipiek.”
“Tu takú mate,” podala mi jednu do rúk.
“Len ja chcem bez push up.”
“Naozaj? Naozaj nechcete aj s push up? Vyzerá to lepšie. Akú veľkosť hľadáte?”
“80D.”
“Pozriem sa v sklade.” o chvíľu prišla a s úsmevom mi podala, čo som hľadal.

“To je ona,” podal som jej jednoduchú bielu podprsenku.
“Konečne, myslela som si, že ste zmizli.”
“Chvíľu trvalo, kým som našiel niečo pre vás.”
Prezrela si podprsenku. Ani ju nekomentovala. Len vošla do kabínky.
“Hotovo,” otvorila dvere, ale nevyšla von. Cez blúzku presvitali bradavky jej pevných postavených pŕs.
“Takže spravené..” konštatoval som.
“Večer si môžete dať studenú sprchu,” dodala a zatvorila dvere na kabínke.