Kráčala predo mnou v letných šatách pod ktorými okrem podprsenky chýbali aj nohavičky. Niesol som naše tašky hore schodmi a myslel na to, kedy konečne otvorím dvere, hodím tie závažia do chodby a konečne ju chytím do rúk. Zadoček vlní sukničkou jej šiat pri každom schode. Chcem hrýzť ten zadok. Nie vlastne nie.. Chcem ho lízať. Kĺzať jazykom po jemných chĺpkoch, ktoré sa tiahnu po jej stehnách.
"Na čo myslíš?" nezdalo sa jej moje mlčanie a ďalej vrtela svojim zadočkom po schodoch.
"Rozmýšľam čo s tebou budem robiť, keď prídeme domov."
"Nechaj ma hádať. Chceš mať môj rúž obkreslený na tvojej pýche."
"Lákavá predstava,” viem, že sa zas bude predvádzať, kam až ten rúž otlačí. “A čo chceš ty lásko?"
"Čím má prekvapíš?"
"Vyzliekol by som ťa do naha. Uložil ťa na posteľ a zaviazal ti oči."
"To si nechaj na inokedy, chcem niečo razantnejšie, potrebujem ťa cítiť.. v sebe," povedala a ani na mňa nepozrela.
"Počkaj, počúvaj, prechádzal by som ti perami po brušku, po stehnách, po prsiach." Prešli sme schodisko na ktorom akurát upratovala stará pani Šmidová. "Dobrý deň," pozdravili sme.
Pozrela na nás, "Dobrý deň" a roztržito zotrela úsek chodby, ktorý už bol mokrý.
"Myslíš, že nás počula?" zašepkala s úsmevom Janka, keď sme prešli na ďalšie poschodie.
"Neviem, je mi to jedno."
"Počkaj chvíľu tam kde si," prešla pár schodov, vytiahla si trochu šaty a nechala ma pozerať na jej nahý kráčajúci zadoček. Ten pohyb je jednoducho magický.
"Chceš, aby som hodil tie tašky na zem a zobral si ťa hneď tu?"
Stiahla si šaty naspäť a udýchaná dodala, "počkaj kým otvorím." O pár minút otočila kľúčikom pri mojich dverách.
“Spapané” vyplazila na mňa jazyk a otvorila doširoka ústa.
Prstom som prehľadával jej ústa, či v nich niečo neostalo. Trochu ho pocmúľala, čupiac pri mojich nohách.
"Poďme do sprchy. Konečne spláchneme pot z cesty," vstala a vykročila ku kúpeľni.
"Počkaj, nechala si tu mláčku."
"Čože?" Otočila sa prekvapená a pozrela na miesto, kde predtým čupela.
Rukou si prešla po rozkroku a pozrela si na prsty. Boli mokré od čírej tekutiny.
"Lásko, si nádherná keď sa červenáš," dodal som a vychutnával si jej zahambenie.
Pozrela na mňa neistým pohľadom. “Do kelu, to som nečakala,“ povedala prekvapená z reakcie svojho tela.
Mám rád rána, keď sa zobudím vedľa ženy, ktorú milujem. Možno ma to časom prejde, možno vtedy, keď ju už nebudem milovať. Možno jedno ráno vstanem a budem rád, že sa na mňa nelepí a nebudí ma jej chrápanie, ale dnes také ráno nie je.
"Vstávaj lásko, treba ísť do školy."
"Hmm… pár minút.. Prosííím.."
"Tak dobre, ale vynecháme raňajky."
Pokývala hlavou na znak súhlasu. Jej gaštanové vlasy, boli strapato rozlezené po celom vankúši a paplón natlačený medzi nohami.
"Povieš dnes Vašim o našom spoločnom bývaní?"
Pomaly otočila hlavou a pozrela na mňa. "Musím? Bude to ťažké. Vôbec sa na to neteším," dodala cestou do školy.
"Ty to zvládneš," posmeľoval som ju.
"To dúfam, už len kvôli nám." Pozrela na mňa ešte stále s obavou v tvári a chytila ma za ruku.
V práci ma čakalo tisíc emailov, ktoré čakali na vybavenie. Najstaršie emaily som zmazal bez prečítania. Mám takú filozofiu, ak to bolo dôležité, tak sa dotyčný znova ozve. Zvyšné maily som čítal počas neproduktívnych porád, ktoré mi pripadali ako úplná strata času. Janke som poslal niekoľko správ o tom ako sa teším na večer, ako budeme zas v jednej posteli, v jednej kúpeľni.
Domov som prišiel podvečer. V byte sa nesvietilo. “Do kelu..“ Bolo mi jasné, že dnes spolu nebudeme.. “Do čerta..“
Vytočil som jej číslo. Ozvala sa mi hlasová schránka.
“Lásko zavolaj mi, myslel som, že dnes budeme opäť spolu.”
Prišiel som do kuchyne. Na stole som našiel lístok a kľúčik od bytu.
Snažila som sa našich presvedčiť, aby sme mohli spolu bývať. Nezvládla som to. Chcú mi stopnúť platenie školy. Prepáč. Ja už takto nemôžem. Som zúfalá. Odpusť mi.
“Sral to pes! “ vytočil som znova jej číslo. Nezodvihla. Nedvíhala ani o hodinu, ani o dve, ani na ďalší deň.
Zas ďalší rozchod, pomyslel som si.
"Na čo myslíš?" nezdalo sa jej moje mlčanie a ďalej vrtela svojim zadočkom po schodoch.
"Rozmýšľam čo s tebou budem robiť, keď prídeme domov."
"Nechaj ma hádať. Chceš mať môj rúž obkreslený na tvojej pýche."
"Lákavá predstava,” viem, že sa zas bude predvádzať, kam až ten rúž otlačí. “A čo chceš ty lásko?"
"Čím má prekvapíš?"
"Vyzliekol by som ťa do naha. Uložil ťa na posteľ a zaviazal ti oči."
"To si nechaj na inokedy, chcem niečo razantnejšie, potrebujem ťa cítiť.. v sebe," povedala a ani na mňa nepozrela.
"Počkaj, počúvaj, prechádzal by som ti perami po brušku, po stehnách, po prsiach." Prešli sme schodisko na ktorom akurát upratovala stará pani Šmidová. "Dobrý deň," pozdravili sme.
Pozrela na nás, "Dobrý deň" a roztržito zotrela úsek chodby, ktorý už bol mokrý.
"Myslíš, že nás počula?" zašepkala s úsmevom Janka, keď sme prešli na ďalšie poschodie.
"Neviem, je mi to jedno."
"Počkaj chvíľu tam kde si," prešla pár schodov, vytiahla si trochu šaty a nechala ma pozerať na jej nahý kráčajúci zadoček. Ten pohyb je jednoducho magický.
"Chceš, aby som hodil tie tašky na zem a zobral si ťa hneď tu?"
Stiahla si šaty naspäť a udýchaná dodala, "počkaj kým otvorím." O pár minút otočila kľúčikom pri mojich dverách.
“Spapané” vyplazila na mňa jazyk a otvorila doširoka ústa.
Prstom som prehľadával jej ústa, či v nich niečo neostalo. Trochu ho pocmúľala, čupiac pri mojich nohách.
"Poďme do sprchy. Konečne spláchneme pot z cesty," vstala a vykročila ku kúpeľni.
"Počkaj, nechala si tu mláčku."
"Čože?" Otočila sa prekvapená a pozrela na miesto, kde predtým čupela.
Rukou si prešla po rozkroku a pozrela si na prsty. Boli mokré od čírej tekutiny.
"Lásko, si nádherná keď sa červenáš," dodal som a vychutnával si jej zahambenie.
Pozrela na mňa neistým pohľadom. “Do kelu, to som nečakala,“ povedala prekvapená z reakcie svojho tela.
Mám rád rána, keď sa zobudím vedľa ženy, ktorú milujem. Možno ma to časom prejde, možno vtedy, keď ju už nebudem milovať. Možno jedno ráno vstanem a budem rád, že sa na mňa nelepí a nebudí ma jej chrápanie, ale dnes také ráno nie je.
"Vstávaj lásko, treba ísť do školy."
"Hmm… pár minút.. Prosííím.."
"Tak dobre, ale vynecháme raňajky."
Pokývala hlavou na znak súhlasu. Jej gaštanové vlasy, boli strapato rozlezené po celom vankúši a paplón natlačený medzi nohami.
"Povieš dnes Vašim o našom spoločnom bývaní?"
Pomaly otočila hlavou a pozrela na mňa. "Musím? Bude to ťažké. Vôbec sa na to neteším," dodala cestou do školy.
"Ty to zvládneš," posmeľoval som ju.
"To dúfam, už len kvôli nám." Pozrela na mňa ešte stále s obavou v tvári a chytila ma za ruku.
V práci ma čakalo tisíc emailov, ktoré čakali na vybavenie. Najstaršie emaily som zmazal bez prečítania. Mám takú filozofiu, ak to bolo dôležité, tak sa dotyčný znova ozve. Zvyšné maily som čítal počas neproduktívnych porád, ktoré mi pripadali ako úplná strata času. Janke som poslal niekoľko správ o tom ako sa teším na večer, ako budeme zas v jednej posteli, v jednej kúpeľni.
Domov som prišiel podvečer. V byte sa nesvietilo. “Do kelu..“ Bolo mi jasné, že dnes spolu nebudeme.. “Do čerta..“
Vytočil som jej číslo. Ozvala sa mi hlasová schránka.
“Lásko zavolaj mi, myslel som, že dnes budeme opäť spolu.”
Prišiel som do kuchyne. Na stole som našiel lístok a kľúčik od bytu.
Snažila som sa našich presvedčiť, aby sme mohli spolu bývať. Nezvládla som to. Chcú mi stopnúť platenie školy. Prepáč. Ja už takto nemôžem. Som zúfalá. Odpusť mi.
“Sral to pes! “ vytočil som znova jej číslo. Nezodvihla. Nedvíhala ani o hodinu, ani o dve, ani na ďalší deň.
Zas ďalší rozchod, pomyslel som si.
Ukáž všetky komentáre (31)
Pridal/a Mata dňa 7.04.2016.
0 Hlasov
To je pravda ale osudový muž, či ženq aj keď nás opustia vždy nechajú v našom živote po sebe stopu, takže aj keď nás opustia vždy po nich niečo ostane
Pridal/a Zazitko dňa 7.04.2016.
Udrela si klinec po hlavicke. Ich stopa je vzdy taka nezmazatelna, hlboka. Ved ako casto stretnes osudovu zenu ci muza? Stastny su ty ktory take nieco aspon zazili.
Jasne ze stopa ostane, necham ju zit aj v tomto pribehu ako lite motiv.
Jasne ze stopa ostane, necham ju zit aj v tomto pribehu ako lite motiv.