Príbeh č. 26 - O prsiach a šuškách

“Toto je naša posledná noc. Mali by sme si ju užiť.”
“Večer zakotvíme v Splite. To bude len ženy, víno a spev. ”
“Len aby som po tej noci nemal kerku, alebo krvavý zadok. Škoda, že zajtra musím šoférovať, už nemôžem piť. Sral to pes.”
“Trochu si môžeš predsa dať. Domov môžeš ísť večer.”
“Musíme ísť skôr. Večer sa musím ukázať u našich,” dodala ledabolo Janka a ďalej pozerala na more.
“Tých rodičov ti Jani nezávidím,” dodal Mirec a prečesal si prstami vlasy.

Poobede sme naozaj zakotvili v Splite. Dievčatá vystúpili z lode nadšené. Janka ma majetnícky chytila za ruku a vyrazili sme po móle do centra. Tešili sme sa zo žijúceho mesta. Je september, ale mesto je stále plné turistov. Všade je veľa stánkov a z mesta stále cítiť horúčavu leta. Len slnko zapadá akosi skôr a večery sú dlhšie.

Cveta s Adrijanou a Mircom kráčajú za nami. Navzájom držali sa za ruky a pripomínali šťastnú rodinku, až na to, že Cveta nepripomínala vekom ich dcéru.
“Čo na nich vravíš?”
“Na koho?” odpovedala Janka.
“Predsa na nich,” obzrel som sa dozadu.
Otočila sa a trochu prekvapená sa usmiala.
“Zvláštna trojica,” ešte raz sa obzrela a poslala im bozk.
“Mirec, poďte prví. Neviem kam mám ísť.”
“Len stále rovno na koniec promenády. Pôjdeme najprv na večeru. Pozývam... Všetkých...” dodal a na tvárach dievčat bolo vidieť spokojnosť.

Reštaurácia bola jedna z tých väčších. A aj keď bola na konci korza, bolo v nej veľa opálených turistov, ktorí hlasno diskutovali. Keď sme vošli dnu, trochu stíchli. Možno to bolo našimi dievčatami, ktoré sú naozaj pekné, alebo tým, že Cveta, Aďa a Mirec sa stále držali za ruky. Väčšina odvrátila pohľady až po dlhej chvíli.
Mirec objednal tanier s nejakými morskými príšerami, a fľašu tequily.

Čašník doniesol misu po vrch narvanú rybím mäsom, ktoré bolo poukladané na hranolkách. K tomu dostal ešte každý tanier zeleniny.
Kým sme rozoberali jedlo, do reštaurácie vošiel slepec. Klopkal slepeckou paličkou po stoloch a stoličkách. Prešiel popri nás, ale keď začul náš rozhovor, zastal a otočil sa k nám.

“Slovenčinu tu o takomto čase málo kedy počuť. Odkiaľ ste chlapci? Ako ste sem trafili?”
“My sme tak zovšadiaľ. A čo vy?” začal Mirec.
“Z Hummeného chlapci. Utiekol som v deväťdesiatom prvom.”
“V deväťdesiatom prvom? Vtedy už predsa nebolo treba utekať. Už bolo pár rokov po revolucií dedo.”
“Ale hovno!” dodal rázne. “Bolo treba utekať. Pred zmenami. Pred Mečiarom.”
“Ale ani neviem ako som skončil v tejto diere. Je tu horúco ako v pekle. Určite je tu veľa pekných polonahých žien a ja nevidím ani jednu. To je život? To je peklo.”
“Vidíte to veľmi čierne, dedo.”
Otočil ku mne hlavu. “Si robíš srandu?”
“Len trochu. Čo vám nalejem?” obrátil som na slovenskú nôtu.
“Fľaša vodky by mi mohla stačiť.” dodal slepec. Prešiel si palcom po fúzoch a smädne si oblízol pery.

“Poďte si k nám prisadnúť,” dodal som, lebo mi bolo jasné, že kým ju dopije, tak to chvíľu potrvá.
Slepec nenamietal, ale nakoniec si prisadol a keď čašníčka doniesla fľašu vodky a pohár, obratne si niekoľko krát nalial pol deci a vypil.
“Buďte rád, že nevidíte tie prsia a tie ženy. Často krát nie je na čo pozerať,” dodal Mirec.

“Prsia. Prsia by som chcel ešte raz v živote vidieť. Šušku nie, šuška ma až tak nezaujíma, ale na prsia by som pozeral od rána do večera. Ani televízor by som nepotreboval. Prisahám, je to tak..”
“Šuška vás nezaujíma? Ako to? Ja som rád, že ju dievčatá majú,” skonštatoval Mirec. Dievčatá pozerali na slepca so zdvihnutými kútikmi úst a čakali čo povie.

“Chalani na rovinu.. Dámy iste prepáčia môj názor. Medzi nami. Šuška vzrušuje, ale výzorovo to nie je žiadny umelecký zážitok.. Prsia to je káva. Čistý plný tvar a bradavka ako čerešnička na torte. Preto ich zeny majú tam kde ich majú. Blízko na pohľad, aby sa na ne dalo pozerať. Šuška je schovaná, nechce byť videná. A potom ten neurčitý tvar, samé záhyby, pysky,” dodal, nalial si ďalšie poldeci a vypil ho. Spokojne si prešiel rukou po hrdle akoby ho pálilo.

Pod stolom som našiel Jankynu ruku a stisol som ju.. Pozrela sa na mňa. Naklonil som sa k nej a pošepkal jej. “Chcem ťa,” a zdvihol som obočie.
Naklonila sa ku mne a pomaly zašepkala. “Na to zabudni.”
Sral pes tieto mladé ženy.

Dedo bol fotograf, dlho do rána bavil svojimi historkami o tvaroch ženských pŕs a zadočkov, kým nezaspal na stole a my sme sa pustili aj do jeho fľaše vodky.

Ráno sme vynosili prázdne sudy od piva do auta spolu s troma športovými taškami. V dvoch boli len veci, ktoré patrili Janke.
Objal som Mirca, bez slov, len tak. Chytil ma oboma rukami za zadok. “Heej...“
“Tak už bez, lebo dostávam chuť aj na ten tvoj zadok,“ dodal s úsmevom.
“Najvyšší čas vypadnúť. Ale ešte si stisnem dievčatá.”
“Poslúž si,” povedala Cveta a s úsmevom roztiahla ruky doširoka.
“Ach jaj, tomu vravím objatie, skoro neverím, že ťa muži nepriťahujú.”
“Možno by som pri tebe spravila výnimku,” podpichla ma s úsmevom.
Pozrel som na ňu. “ Dúfam, že nie preto že ti skôr pripomínam ženu,” zaflirtoval som.
“Ale pre mňa budeš vždy len muž,” roztiahla Ada ruky do široká a čakala na moje objatie.
“Aspoň že tak, odchádzal by som sklamaný,” Dodal som s úsmevom a jemne ju objal. Nerád stískam ženy ako o život. Len preto že mám silu..
Janka sa objala s Cvetou a tá jej niečo pošepkala do ucha. Napokon jej Cveta chytila tvar do dlani a dala je bozk na ústa.

Adrijana na nich s úsmevom pozerala. “Tak aj tebe. Nech ste na rovnako,” dodala a ja som dostal bozk na ústa..
Janka ešte objala Aďu a Mirca. “Bola to skvelá dovolenka,” dodala.