číslovky S2/E7, predposledná

Páranie látky bol posledný zvuk znejúci našim priestorom. Nastalo ticho. Vnemy ako čuch a sluch získali novú úroveň, dočasná strata zraku umocnila ich funkciu.

Jemný vánok hladkal moje nahé telo. Čiesi ruky na bokoch ukľudnili jeho zotrvačný, hojdavý pohyb. Na bradavku sa prisali ústa, cudzí jazyk začal rozohrávať vzrušujúcu hru. Po zhodnotení kvalitne odvedenej práce na pravej, sa ústny záujem presunul na tú druhú, ľavú. Pridal sa prostredník v rozkroku, druhá ruka pracovala na priestore zadku.
Začal boj nad prívalom vzrušenia. Nemôžem tu predsa vzdychať ako nepríčetná. Telo je opačného názoru, vlhnem jak pri súložníckej predohre. Je mi jedno, že som všetkým na očiach, opakujem v duchu, znova dookola: keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! Pred výstupom na vrchol, hra končí. Mierne zašklbanie nôh a zmarený orgazmus je na svete.

„Ešte raz pohneš nohami, priviažem ti ich k zemi.“ počujem hlas dočasného majiteľa. Nebol prísny, len také mierne konštatovanie. Zostáva mi už niečo okolo 18 hodín do naplnenia zmluvných vzťahov. Cítim manipuláciu s vrecom na hlave, už ma nezakrýva nič, hlava je slobodná, vlasy strapaté. Teraz si uvedomujem totálnu nahotu. Tvár už možno spojiť s telom. Každí už vie, že patria k sebe. Stretnú ma niekedy na ulici, povedia si, jáj tak tu poznám, hojdala sa holatá pod šibenicou. Mykám hlavou doprava, doľava v snahe zbadať nejaké postavy. Nikde nič, len pobavene stojaci el diktátor.

„Vitaj na šibenici!“ pozýva ma, do nového, nepoznaného sveta.
„Natiahni si špičky nôh a nevrť sebou! Budeme sa chvíľku rozprávať o tvojom osude, neboj, sme tu sami. Len ty a ja. Honáci odkráčali s koňom, nahú ťa nik nevidel. ...“ začal nedbalo rozprávať profesor a prisunul si odniekadiaľ stoličku. Bála som sa otočiť hlavou, idem plniť len príkazy.

„Mimochodom si fakt kus, neskutočná krása, môžem sa kochať pohľadom, nevadí? Keď už som si ťa kúpil! Že? Tie vystúpené rebrá, stiahnuté bruško, kozičky, baranička, útly pás, pekné boky, dlhé ruky, dlhé nohy, preľaknutá tvár... Pekná zlodejka. Teba treba len zavesiť... Dívaj sa mi do očí! Budem ťa aj bičovať, vieš som lakomý a nechcem za teba zaplatiť. Nie si predsa tovar na predaj. Tak si ma informovala. Uvažujem správne? Vrátim ťa zmaľovanú ako zebru. Vyholím ti kundu, a chlpy vložíme do malého vrecúška. Ten ti potom zavesím na krk.“

Opakovane zisťujem, že nie som veľká hrdinka. Juraj mi začal vracať požičané. Vychutnával si svoju prevahu. Prehnala som tú hádku aj následné kroky. Mám síce čo som chcela, ale podľa iných pravidiel. Moc som nenarozmýšľala, prvá rana cez prsia mi vyhupla nohy do vzduchu a jojkanie sa rozľahlo okolím. Druhá trafila stehná, to už som sa točila a šermovala nohami. Vytýčil si priestor...

„Sme si nerozumeli ? Ešte raz, pridvihni nohy a už ich nepridvihneš!“ bolo to už druhé varovanie.
Jeb, tretia cez stred zadku, visím statočne jak špageta. Štvrtá zhora-dole, od chrbta po začiatok zadku. Piata, to isté z opačnej strany. Pri desiatej už ani neviem kde, dvíham nohy znovu. Bola to chyba. Palce nôh priviazal o zatlčené kolíky, samozrejme nohy do „V“, nech sa netočím. Ruky si už necítim. Zas prichádza zákernosť, zopakoval predošlú erotickú predohru. Pred vrcholom ma znovu opustil. Jazyk a ruky nahradil bičom. Dvaciatka bola dokončená.

„Spravíme oddych...“ ma dostalo do reality. Odzadu sa vrátil s „kokotským stolčekom“, uvoľnil moje natiahnuté palce, prisunul ono zariadenie pred visiace nohy: „Sadkaj si, dáme rozhovor. “

Nabodávam kundu, uvolňujem tlak na ruky, oddych potrebujem ako soľ, mením sa na mlčiacu figurínu.
„Budeme k sebe otvorený, hlavne ty. Rozkroč sa, palce si daj na bočné priečky. Len palce.“ Tak tieto vety povedal ako: prišiel vlak, nastupujeme. Tak som nastúpila, on so mnou. Skontroloval môj posed a rukami doladil detaily. Nevydržal, nastala bozkávačka milencov, čo sa nevideli dlhšiu dobu, bola umocnená tretím nedokončeným ... Potôčik začal naberať na intenzite. Jurajova ruka opustila znovu prístavisko, zahmlievam oči.

Sedíme si oproti sebe. Obaja rozkročení, však pohoda. Predstavujem si svoju polohu z jeho pohľadu. Jéminenky, nabehli mi zimomriavky. Ešte aj tie nožné palce na tých priečkach musím držať zvisle, skúma nárty, vystupujúce lýtka, roztiahnuté stehná z vnútornej strany? Ten kolík a mini sedáčik ma núta špúliť nehanebne zadok, vystrkovať prsia. Lano už používam ako záchrannú brzdu. Držím ho rukami na horolezca. Bolesť je pre mňa už druhoradá, nedokážem vysloviť žiadne želanie, čakám na osud.

„Dáš si teraz desať drepov, potom ťa možno už spustím na nohy a prejdeme si spoločne druhou dvaciakou. Budeme na štyridsiatke. Jeden hlúpy pohyb a ideš do vzduchu. Rozumeno?“ vyhlásil môj majiteľ.

„Neviem či sa drepovačkou neurobím, mám to povolené?“ zachádzam otázkou do krajností. Tá moja papuľa si nedá poradiť. Šponujem to ako úplná krava a nemyslím na tú bolesť čo ma čaká. Neodpovedal, dáva mi slobodu v uvažovaní. Prirážam jak bláznivá, výsledok sa nedostavil. Dodržal slovo, stojím už na vlastných.

„Odprezentuj mi zadok, rozkroč sa, musíš nalákať bič, robím len to, čo zmluva požaduje.“
No to bolo predstavenie, strácam zábrany, chcem bolesť, alebo trtkačku. Lákam obe možnosti. Tanec nad rozpálenou platňou.
Bič mi povedal milujem! Tá bolesť bola neznesiteľná a škrekot na porážke je nula. Mám už štyridsať a znovu desať drepov. Toto už nevydržím. Prichádza majiteľ a dopomáha, toľko lásky v bolesti som nezažila. Ukľudňuje, hladká, bozkáva, šepká, dráždi a nakoniec odstrkáva. Idem striekať aj šťať neviem čo skôr.

Stojím už na svojich, spustené ruky visia pri hlave.

„Ide sa dnu! Tu sme skončili,“ to bola veta!
Pochod od „šibenice“ do „rezortu“ bol komický. Oblečený s nahou, doprevádzal nás pleskot jeho biča. Tak sa vedú hospodárske zvieratá na pašu. Ja som domáce „zvieratko“, to si nezaslúžim, však už poslúcham. Zakrývala som si hanbou prsia aj rozkrok. Slabá útecha, nechal ma čakať v spoločenskej miestnosti. Nesedela som na pohodlnej sedačke, kľačiac v strede očakávam nové „nápady“.

Prinesol mi drink, to teda bodlo. Neviem čo povedať, tak som ticho, tým nič nepokazím. S drinkom prinesol aj tácku s nejakým náradím. Odoberá prázdny pohár a podáva tácku. Pochopila som tú výmenu! Pena, nádoba s vodou, strojček, britva, uterák a malý igelitový sáčok. „Polož si to k sebe,“ je slovná informácia, ktorú vzápätí plním. Igelitový sáčok a britvu odoberá.

„No dobre hrdinka, ideme na porast,“ povedal môj dočasný majiteľ. Znovu si sadá. Dva pohyby ukazovákom, odchádzam pred neodvratné. Poloha kľačiacej, po pár krokoch, vystriedala polohu stojacej . Sáčok mi podáva do úst, pridŕžam mu ho perami. Otŕčam zarastenú buchtu pred nastavenú britvu, neholí ma on, musím sa holiť sama s rukami za krkom. Opretá pahorkom o čepel, predvádzam panvou súlož s britvou. Zhadzujem svoje dolné vlásky. Drží to zľahka, je to príjemné, keď sa pritlačím moc, on odtlačí, symbióza. Dvôverujeme si navzájom. Chlpy padajú do jeho druhej ruky, tej, v ktorej drží svoj prostredník zastrčený v šukacej dierke. Šteloval a navádzal! To je neskutočne jednoduché, som zrazu dole bez, vyhnaná znovu na vrchol.

Nekončíme, doholíš sa sama, povedal. Posiela ma nazad k tácke, na chrbát. Tak to je potupa! Holím sa pred ním, rozčapená, úplne do hladka. Sleduje ma sediačky z prvej rady, VIP lístok pre jedného. Napriamujem hlavu k rozkroku, pena, strojček, vedro, uterák! Dočisťujem porast.

Ničí ma v holiacom procese vetami: raz ti vyholím aj hlavu, to si chcela urobiť s Vierkou. Keď budeš hnevať, prídeš aj o obočie, nasadím ti hrubé okovy, spávať budeš v kamennej kobke. Presúvať sa budeš len plaziačky, popri mojich nohách. Bozkávať budeš zem po ktorej chodím. Začalo ma to vzrušovať. Mal neskutočný dar „vyšpičkovať“ daný okamih. Vymýšľal podobné sprostosti, bavil sa mojim verbálnym mučením. Popri holení, a tých majetníckych rečiach, prichádzam k ďalšej osemtisícovke, zas márne.

Splnené, naznačuje, že mám pristúpiť ku kontrole. Fúka mi na holý pahorok a lastúru, nežné bozky a jazyk. Toto už nedávam, klesám v kolenách na päty. Nasleduje ma do kľaku, skúma a dráždi úplne každú časť čerstvo vyholenej pokožky. Cítim sebemenší vnem ako panna, všetko je pre mňa nové. Dlaň a prostredník s ukazovákom odovzdávajú kvalitnú robotu, pridáva sa k ním palec, ten mi obrába naskočený hrášok. Cítim každý pohyb jeho ruky na mojej vzorne vyholenej buchtičke.
Daktyloskopia v praxi, som už aj v tom odborník? Kóóónečne ma prišpendlil telom k zemi, vyťahuje svoj nástroj. Hlboký zásun a päť-desať tvrdých pohybov! Možno dvanásť-pätnásť... Odpadla som ako postrelený vojak. Šklbem telom, vzdávam to, mám ho! To bola rýchlosť! On sa určite neurobil. Bola to hra pre jednu herečku. Neviem ako sa mám odvďačiť.

Je mi to jedno, som konečne na poriadku, váľam sa vo svojej teplej, malej mláčke. Po hodnej chvíli prebúdzam vnemy. Z blízka počujem šepot: „Uprac si to láska ... , jazykom.“