Ako sa trávia sobotné večery

„Vyzerá to väčšie, než na tom obrázku,“ komentuje to, keď jej to ukazujem v reále.
„Možno, keby ľudia vedeli, aké je to veľké, tak by si to zo strachu nekúpili,“ odpovedám.
„Nie je však strach súčasťou tohto multimiliónového biznisu?“

Na moje veľkohubé poznámky reaguje svojim typickým úšklebkom. „Ak nechceš...,“ ani nezačnem vetu a už ma preruší so slovami, že chce. „Mám len obavy. Je to veľké … alebo aspoň väčšie, než som čakala. A chladné. A tvrdé.“ Príliš ju neupokoja ani moje slová o tom, že som kúpil to najkvalitnejšie, čo v obchode mali a ani to, že jej to tam nebudem zasúvať nasilu. Ešte niekoľko minút zdvorilostne diskutujeme o situácii, no obom nám je vopred jasné, ako sa to skončí. Testom. Nafukovacieho análneho kolíka.

Popravde, nebol to môj nápad ho vyskúšať. Ak sa ma pýtate, čo vedie submisívne ženy k tomu, aby si nechali do svojich útrob vsunúť niečo podobné, tak na to vám vedeckú odpoveď nedám. Tú moju predstava toho byť zviazaná a s kolíkom v zadnici akosi masochisticky priťahovala. Zmierila sa s tým, že to bude nepríjemné, bude mať vetry, i s tým, že ju možno bude ešte pár dní po tom bolieť zadok, inak, než ju bolí po výprasku. Niečo v jej vnútri jej hovorilo „skús to, skús to“ a svoj vnútorný hlas sa rozhodla napokon vypočuť.

Príprava na sobotný večer sa odohrávala priam až vo sviatočnom duchu. Celé predchádzajúce popoludnie mi do správ na Facebooku chodili fotografie z obchodu so spodným prádlom v Eurovee poväčšinou s jedinou otázkou „a tieto sa ti páčia?“ Až na výnimky som jej neurčoval, v čom má chodiť oblečená, tentoraz však sama chcela moje schválenie. Klamal by som, ak by som tvrdil, že som sa v piatok sústredil na prácu. Ale kto by sa aj, keď vám krásna žena posiela fotografie v spodnom prádle, že?!

Nákup spodného prádla som nepovažoval za dôležitý, predsa len, nemalo na nej dlho zostať. Ak by som jej to povedal, zrejme by mi na to odpovedala „chcela som sa ti páčiť.“ Každopádne, bola to len prvá časť z prípravy. Viedol som nie príliš populárnu, no nutnú očistnú časť. Okúpala sa, oholila, navoňala a pár minút pred siedmou už ležala na posteli. Od absolútnej nahoty ju delilo práve len to nové čerstvo vyprané spodné prádlo dráždivej červeno-čiernej farby. „Odteraz patrí tvoja prdel len mne, je ti to jasné?“ - zašeptám jej do ucha. Očami prikývne, cíti sa bezpečne.

Ak teraz čakáte, že som jej stiahol dole to exkluzívne prádlo a vsunul som jej ho tam dnu a nafúkol, tak sa mýlite. Takto to nebolo. Ďalších možno desať minút som jej masíroval telo v snahe, aby sa úplne uvoľnila. Asi päť minút som krúžil okolo jej semi-panenskej, penisom ešte neporušenej dierky, než som do nej vsunul jeden prst. Až po asi polhodinovej príprave nadišiel čas nahradiť predskokanov hlavným highlighterom večera, trinásť centrimetrovým latexovým kolíkom čiernej farby, ktorý stál celý čas obďaleč a naše oči na ňom nezriedka spočinuli.



Kľakla si na kolená, priviazal som jej nohy i ruky k posteli, čím ešte viac zvýraznil jej bezbrannosť a svoje dominantné postavenie. Potrel som kolík lubrikačným gélom a zvnútra i navonok namastil i ju. „Nezabudla si na nič?“ - opýtal som sa jej. „Prosím Pane o to, aby ste mi zaviedli kolík do môjho zadočku. Je plne k dispozícii pre Vaše potešenie.“ Začal som ho zavádzať dnu. Pomaly, slimáčím tempom. Kolík mal hladký povrch, ktorý mal i s gélom zaistiť ľahší vstup, aspoň teoreticky. Na papieri.

Jej zrýchlené a hlasné dýchanie spojené so stonmi naznačovali, že s novou vecou v sebe sa úplne nestotožnila a rýchlo neskamarátila. Prestal som postupovať ďalej a dal som jej čas, než si na to všetko nové zvykne. Keď to najhoršie prešlo, pokračoval som. Sama ma tým jediným slovom, ktoré mohla vysloviť, nezastavila. Misia skončila úspešne, celý kolík bol v nej. Jej zadok pripomínal fľašu so zátkou. Obaja sme však vedeli, že toto je len prvá časť večera. To, čoho sa bála ešte viac len malo nasledovať – nafukovanie.

Zobral som do rúk pumpičku a stisol. Zavrtela sebou, kolík niečo nabral na priemere. Znova. Ku predchádzajúcemu zavrteniu sa pridalo i zreteľné vzdychanie. Vzrušenie, bolesť? Päste mala zovreté, očami hľadela pod seba. S každým ďalším drobným stisnutím sa tlak zväčšoval a s ním i pocit plnosti, aký dovtedy nikdy nezažila. Opäť som drobne zväčšil priemer kolíka. „Žirafa, žirafa …. žirafa,“ zreteľne zaznelo miestnosťou po poslednom. Okamžite som prestal. Opatrne som vybral kolík.

„Je mi to tak ľúto, tak veľmi som chcela vydržať až do konca, ale tlak bol,“ dala si menšiu prestávku na nádych a výdych, „príliš veľký. Už to nešlo vydržať. Mrzí ma, že som Vás sklamala. Som pripravená prijať trest.“ Cítila vinu za to, že to sama nevydržala alebo za to, že sa uchýlila k slovu, ktoré tak nerada používala? Nechcel som ju trestať, nevidel som k tomu dôvod. Ale niekedy je trest prostriedkom pokánia. Opýtal som sa jej teda, aký trest by si sama udelila. „Päť rán rákoskou,“ povedala s otáznikom v hlase. „Rákoskou? To až takú silnú vinu cíti?“ - pomyslel som si v duchu. Po chvíli premýšľania som oznámil svoj verdikt.

„Dostaneš jednu, a dobre počúvaj za to. V tejto jednej je zahrnutý tvoj trest, po ktorom toľko túžiš za to, že máš pocit, že si ma sklamala. A v tejto jednej máš zahrnutý i trest za to, že si si vôbec myslela, že si ma sklamala. Je rozdiel, keď niečo nesplníš a nedokážeš,“ otcovsky som k nej prehováral. „Išlo ti to dobre. Na prvýkrát.“ Pohľadil som ju po vlasoch, napustil jej vaňu, o ktorú požiadala a zanechal som ju v intimite relaxovať a regenerovať. Sadol som si do kresla a otvoril nedočítanú knihu. I takto sa trávia sobotné večery v Bratislave.