"Nemôžem ťa nikdy stretnúť!" II.

Zadúšal ma zatuhnutý kyslý pach nepoužitého skladu, ale nevadilo mi to; našla som, čo som hľadala. Archív matriky bol pre mňa útulným miestom, kde som strácala pojem o čase. Hľadanie vlastných predkov ma pohlcovalo natoľko, že som vďaka tomu dokázala odkláňať chmúrne myšlienky na nenaplnené pocity, ktorých bolo v posledných mesiacoch neúrekom. Vždy keď sa natlakovali do kritického bodu, myslela som na neho: Na môj jediný most, na moje jediné spojenie medzi realitou a snom. Lenže ON bol preč – dávno preč.

Nekontaktovala som ho, nevyhľadávala som ho, snažila sa na neho zabudnúť, ale stále vo mne žil. Pripomínal sa mi v snoch, na miestach kde sme spolu kedysi boli, alebo len tak pri počúvaní skladieb v slúchadlách, kedy mi práve hudba vytvárala živé obrazy ďalekých spomienok. Zvláštne – roky ubiehali, ale jeho vplyv ostal vo mne; zakotvil sa v mojej duši ako večne žijúci parazit, živiaci sa mojím nenaplnením.

Tresla som hrubou knihou o stôl, ktorý sa pod jej váhou skoro rozpadol. Pracovníčka za pultom sa naklonila a prísnym pohľadom ma skontrolovala. Dvihla som plecom a herecky sa na ňu usmiala. Už ma poznala. Vrátila mi úsmev a len nepatrne, karhavo pokrútila hlavou. Otvorila som starú koženú väzbu a hľadala: Mená, mená, samé mená... Pod rok 1800 to už bolo pekne náročné, ale aj vzrušujúce.

Rolnička visiaca na vstupných dverách hlasno zazvonila. Niekto vošiel do archívu. Nevenovala som tomu žiadnu pozornosť. Hľadela som do zoznamu. Tých mien na písmeno Č, tam zas toľko nebolo. Prechádzala som prstom v riadkoch, kým som nenarazila na stopu. A potom...
Jackpot – mám ťa pra-pra-strýko. Presne v tej istej chvíli ako som v kronike našla strýka, pocítila som prítomnosť akejsi postavy. Hlava zarytá v zaprášených stranách. Už tak dlho tú knihu nik neotvoril. Chcelo sa mi kýchnuť. Takže ďalší môj predok bol lesník. Zavalilo ma vzrušenie a sklamanie zároveň – každý očakáva šľachtický koreň. Neznáma postava sa mi z éteru prihovorila:
„Pozerám, že hľadanie predkov sa stalo módnym trendom.“
Vedela som to skôr ako som zodvihla hlavu. Nezameniteľný zvučný a nespratnícky hlas. Nezmohla som sa na slovo – bol to môj sen. Bol to ON.
„Si taká prekvapená, že ma tu vidíš? Alebo si zistila, že tvoj otec – nebol tvoj otec?“
Usmieval sa na mňa s takou energiou, že som mala pocit, akoby sa celý zatuchnutý vzduch v archíve s jeho príchodom vyčistil a premenil na celú paletu harmonických vôni. Chcela som sa ukryť, srdce mi búchalo, nohy sa roztriasli, pokúšala som zahnať a nedať najavo strach, pokúšala som sa myslieť na niečo iné – pokúšala som nespomínať na našu éru, ale tak ako vždy, keď sa pokúsim preniesť sa v myšlienkach ďaleko od minulosti a zabudnúť na ňu, pamäťou mi presiakne strach, žeby som o neho už navždy prišla. Tvár mal aj po rokoch hladkú, vykalkulovanú a precízne zhotovenú, ponášajúcu sa na hybridného démona, uviaznutého medzi vzhľadom mladíka a zrelého muža. Jedine široké ramená neboli symetrické k jeho nevysokej postave. Videla som ho bez trička, veľa krát – vždy mi pripomínal sochy rímskych atlétov. Stále žiaril večným optimizmom, i keď zo vzdialených zdrojov viem, že jedného času stratil všetko, čo mal (aj mojím pričinením). A teraz... stál predo mnou v plnej sile so svojím povestným širokým čertovským úškrnom, na ktorý reagovali všetky mladé hlupane, či dokonca staršie zrelé ženy, neustále hltajúce jeho vibrácie. V tej chvíli ma začalo srať, že vyzeral ešte lepšie ako v čase, keď som ho spoznala. Nechcela som ho vnímať ako nadčloveka, pretože na prvý pohľad budil dojem štandardného tuctového milého chlapa – takých stretnete prechodom cez nákupné centrum desiatky, ale keď sa mi zahľadel do očí, okamžite ma ovládol. Túto schopnosť mal iba ON. A takto ovládal všetky. Dobre si uvedomoval svoju moc. Neznášala som ho za to!
„Ahoj,“ hlas mi odišiel. Prehltla som. Tik v oku, „ty... ty? Ja... nechápem... čo tu robíš? Ako to? No, no... môžeme sa my dvaja stretnúť? Práve tu? Čo, čo... čo ty tu do pekla robíš?“ Cítila som sa ako pubertálna trapka, čo sa nevie vykoktať.
„Vyzerá to, že to isté čo ty. Babka bude mať narodeniny a...“

Netuším, čo mi vravel. Nechápala som, ako sa mohla naplniť pravdepodobnosť stretu dvoch osôb, ktoré by sa rozhodne nemali stretnúť a vlastne, ani nesmú stretnúť! Určite som si to privolala. Mala by som prestať veriť na osud a podobné filozofické, či karmické úvahy o veľkosti vesmíru. Celkom som zmeravela, mozog mi zahalila hustá hmla a ja som sa v nej stratila. Vynorili sa z nej obrazy minulosti: Pocítila som na krku jeho ruku ako ma dusí, ako mi tlačí krčné tepny, ako strácam vedomie – do každej bunky v tele mi bodali malé žeravé ihličky, ktoré ma zvnútra rozpaľovali. Už je to večnosť, čo som sa cítila tak opojne. A to stačilo, že ho iba vidím. Keby ma v tej chvíli chcel zadusiť, nechala by som sa a vôbec by som sa nebránila. Spomenula som si na to, ako ma dráždil škrtením na hrane straty vedomia, spomenula som si, ako ma zväzoval do lán dole hlavou, až kým sa mi celá neprekrvila, ako si užíval moju bezmocnosť, ako som pod jeho rukou vybuchovala od rozkoše, spomenula som si, ako ma zbičoval pevným koženým bičom a vosk z môjho tela odletoval po celej obývačke, ako som pri ňom prvý krát plakala a na tele som mala stopy ešte týždeň, spomínam si, ako som túžila po všetkom, ale hlavne potom, aby tam bol ON. Iba ON. Hnusný hajzel! Stále ma ovládal. Nenávidím ho! A predsa by som si nechala pripnúť na krk obojok vygravírovaný jeho menom a nosila by som ho s hrdosťou, hoc by sa mi zrástol s kožou. Keby...

Drístali sme v tom archíve o somarinách – veď o čom sa majú baviť dvaja ľudia, čo si rozvrátili životy naruby? Bola to opatrná debata, ale oboch nás zvierali pocity vášne. Veľmi sa snažil zachovať si pokoj a nedať to najavo, ale oči mu iskrili od vzrušenia a pravdepodobne blúdil v rovnakej historickej hmle ako ja.

Minulosť by mala ostať minulosťou! Prečo sa nám to deje? Chvíľu som ho dokonca podozrievala, že to nie je náhoda. Myslela som, že ma sleduje. Nakoniec som sa dozvedela, že jeho rodina má korene v mojom meste. No môže byť toto náhoda? Musel si zmyslieť, že si zostaví v rovnakom čase rodinný strom? Veď sme tých spoločných záujmov okrem čítania kníh, naozaj nemali veľa.

A potom sa stalo niečo nemysliteľné, niečo strašné, niečo naozaj príšerné. Zavrhla som v tej chvíli matematickú pravdepodobnosť náhod. Prišiel pre mňa môj manžel. Keď zbadal, kto stojí vedľa mňa, vstúpil medzi nás ako Boh pomsty. Oči mal nepokojné a bez pohnutia zízal na môjho bývalého... vyslovím to: "Pána."
ON sa pozeral na neho. Celkom pokojne. Vôbec ho to nevydesilo tak ako mňa, ba dokonca som sa cítila až vinne, že pri mne iba tak stojí a zhovára so mnou. Dobré tri sekundy čumeli na seba a vzájomne sa premeriavali. Mala som pocit, že obaja majú röntgenové oči ako prechádzali skenujúcim analyzujúcim pohľadom svojimi postavami. Môj manžel bol o niečo nižší, ale za to pôsobil oveľa viac zdržanlivo a rezervovanejšie ako ten temperamentný diabol, ktorému slabý úsmev z tejto situácie sotva zvlnil pery. Avšak zdalo sa, že si to akýmsi podivným spôsobom užíva. Podal mu ruku a predstavil sa. Môj muž dobre vedel, kto je. Samozrejme bez všetkých detailov a podrobností. Riadila som sa pravidlom, že čím menej bude o ňom vedieť a počuť, tým lepšie bude spať. Ale vedel, kto je a kým je.

Keď si navonok džentlmensky potriasli rukou, myslela som, že sa v tom podaní vznieti oheň. Boli tak rozdielny ako deň a noc, ako čierna a biela – iste by sa vzájomne zabili, keby sme sa ocitli na pustom ostrove a išlo by o prežitie. Manžel nebýval žiarlivý, ale pri ňom absolútne prišiel o všetku istotu. Videla som, ako sa mu prepadá pevná pôda pod nohami. Prekrížil si ruky a díval sa na mňa tienistými očami, ktoré prosili o vyslobodenie z tohto stretnutia. A v tom:
„Pozývam Vás na večeru,“ povedal môj bývalý... áno... Pán. Môjmu manželovi sa skotúľali zreničky zo strany na stranu, ako horúčkovito premýšľal nad výhovorkou, prečo nie je dobrý nápad ísť spolu na večeru. Ten sebaistý hajzlík nám však ani nedal inú možnosť a vedel, že to urobím. Urobila som: Sotva dokončil ponuku na pozvanie.
„Jasné, radi pôjdeme,“ vyhŕkla som sebaisto, úplne prirodzene, automaticky. Až spätne pri pohľade na manžela, som si uvedomila, že som ho úplne vynechala a rozhodla aj za neho.

Vyšli sme z archívu. Vonku bola trocha zima, sadala hmla a ja som si potrebovala čo najskôr zafajčiť. Trvalo mi, kým som si zvykla na prítomnosť môjho sna a skutočnosť, že sa pretavil do reality. Zafajčila som si rovno pred archívom. Manželovi sa v tvári nič nezmenilo. Vyfúkla som chumáč dymu a privretými očami som sledovala ako vraští čelo. V rukách som od napätia zvierala malú kabelku a ON... ON iba tým kontrolujúcim pohľadom pozoroval, ako sa cítim.
„Pristanú ti,“ povedal.
„Čože?“
„Tie náušnice,“ zalichotil mi rovno pred manželom, dívajúc sa mi na uši, na ktorých viseli dlhé smaragdové náušnice, strácajúce sa v koženom golieri.
„Ah, ďakujem. Kúpil mi ich môj manžel,“ vyfúkla som ďalší chumáč dymu, tentoraz uváženejšie, pomalšie. ON pozrel na manžela a ten sa na neho trocha ohavne, ale víťazne zaškeril.
„Máš dobrý vkus. Pozývam Vás do Sonaty, už roky som tam nebol – hádam stále varia rovnako dobre.“
Manžel mlčal. Zadusila som cigaretu a snažila sa bezvýznamnými konverzáciami zahasiť dusnú atmosféru.

Pri večeri som sa zamerala na NEHO. Smiali sme sa z plného hrdla a trocha ohovárali komických ľudí, ktorých sme poznali z minulosti. Som zlá manželka. Nemali sme tam ísť, ale nemohla som si pomôcť. Prečo som sa tak rozhodla, pochopí asi iba žena, ktorá si prešla tým, čím som prešla ja. Našťastie ON mal správnu dávku empatie a zapájal do rozhovorov aj môjho manžela. Páčilo sa mi to a po krátkej chvíli som sa vďaka NEMU začala cítiť komfortne. Dokonca si našli množstvo spoločných tém. Ten diabol mal talent zapadnúť, vzbudiť záujem a elegantne si získať takmer kohokoľvek. Neviem ako to urobil, ale obmotal si aj môjho manžela. Prekvapilo ma to, najmä keď mu moja polovička začala klásť otázky intímnejšieho charakteru. Manžel pôsobil zaujato a ja som mala čas užívať si aspoň nakrátko jeho prítomnosť. Sedeli sme tam dlho a počas toho som zistila, že momentálne žije sám. To je strašné zistenie. Chcela som, aby bol šťastne zadaný, a aby naše rozdelenie bolo podtrhnuté na dvakrát. Ale nebolo tomu tak a blesková myšlienka, žeby som kvôli nemu všetko, čo som doteraz vybudovala, opustila kvôli nemu ma trhala na kusy. Už som stratila takú odvahu.
„Verím, že Vám večera chutila. Pozývam Vás k sebe.“ Strach, roztrasenie, čo sa načisto zbláznil? Pozvánka do jamy levovej?
„A ako je to ďaleko?“ opýtal sa môj manžel.
Tentokrát vynechali oni mňa. Môjho manžela zjavne niečím posadol, ale trocha ma to desilo. Dúfala som len, že sa mu nechce podobať. Nevedela som si s ním predstaviť nič, čoby ho naučil ON. Nesmela som si to predstavovať.

Nerozumela som ako sa to stalo, ale šli sme autom za ním. Hodina cesty a potom u neho: Byt sa zmenil – nezaujímali ma však rekonštrukčné a nábytkové úpravy, ale iba skoba v herni – vtedy sme ju volali herná miestnosť. Zmenila sa na pracovňu s precízne poukladanými fasciklami, dokonalým poriadkom a organizáciou. Niekedy by som chcela mať jeho disciplínu a usporiadanosť. Ale tá skoba v strope ostala. Všetko ostatné náradie, stojany na biče, koše s lanami, škatule s vibrátormi, malý koberček a červený gauč boli už preč. Kedysi som na tom gauči ležala, potom na tom koženom koberci v jeho náručí, celá zničená po búrlivej akcii, cítila som teplo z koberca a jeho zovretia. Visela som na tej skobe zavŕtanej v strope, uviazaná v lanách a naporciovaná pre jeho hlad ako údená šunka. Prišlo mi ťažko, nostalgicky, dojemne...
Oni sa zhovárali na gauči a ja som ostala stáť pri pracovni. Od vzrušenia som ustrnula, nehybne som ta stála dlhú chvíľu, až kým ma nezavolali k sebe. Nervózne som prešla chodbou, v kuchyni som hore-dolu pobehovala, hryzúc si do pery.
„Budem fajčiť, bavte sa pokojne ďalej,“ zvolala som z kuchyne. Nevzala som si ani bundu, bolo mi jedno, že je tam kosa ako v mrazáku. Drkotala som zubami, kožu som mala zježenú, ale nie od zimy – od vzrušenia. Šialená realita. Nechápala som to. Dvere balkónu sa otvorili. Stál tam ON.
„Si v poriadku?“ Prepálil ma pohľadom. Cítila som, že ho zasa chcem, že po ňom túžim. Nebolo to dobré. Celé telo mi zabrnelo. Nechcela som sa mu pozrieť do očí, lebo by som bola okamžite na kolenách.
„Prepáč, pôjdeme už,“ urobila som rázne rozhodnutie. Bez vysvetlenia. Smutne a sklamane akceptoval, ale ďalší pohľad som mu už nemohla venovať. Videl mi už iba chrbát, na ktorý mi manžel navliekal bundu.

Vo výťahu s manželom: „Chcem ti niečo povedať,“ prihovoril sa mi s plnou vážnosťou. „S tým chlapom sa už nikdy nestretneme! Videl som to, cítil som všetko. Rozumieš?“ Môj manžel je veľmi inteligentný a senzitívny človek. „Je príliš nebezpečný!“ pokračoval výhražným tónom. Takého ho nepoznávam. Myslím si, že do bytu sme šli iba preto, aby si ho preklepol o čo mu ide. Veď ani neviem o čom sa zhovárali. Nechcela som to priznať, ale mal pravdu. Nedokázala som to povedať nahlas, iba naznak toho, že ho rešpektujem, som s pochopením pokývala kladne hlavou.

Nemôžeme sa už nikdy stretnúť!